Hľadač šťastia

Pridané: 18.9.2020 12:30:00 Počet zobrazení: 334

18 September 2020

Život nám uniká pomedzi prsty, nikto z nás nevie, ako dlho tu ešte bude a my tak nezmyselne mrháme drahocenným časom, ktorý nám bol daný. Namiesto toho, aby sme si prejavovali lásku, šírime okolo seba nenávisť a závisť. Namiesto toho, aby sme stáli jeden pri druhom, aj keď sa nedarí, nevidíme lásku v očiach toho druhého a hľadáme zabudnutie v nezmyselnosti. Nakoniec nám nezostane nič iné, len oči pre plač, pretože ten, kto nás ľúbil, nás už nikdy neobjíme. Už nie je.

Hľadač šťastia

13. december


Dvere na malej útulnej krčmičke sa otvorili a v sprievode mrazivého vetra a husto padajúceho snehu vstúpil dovnútra muž. Podľa tváre mohol mať okolo štyridsať rokov, ale jeho výzoru tomu nenapovedal. Neupravené, strapaté vlasy a prešedivená brada mu pridávali na veku dobrých desať rokov. Vo dverách si podupaním oklepal sneh zo zateplených kožených čižiem, ľavou rukou si hrabol do vlasov, mokrú ruku utrel do kabáta a podišiel k pultu.
„Dobrý večer, Ivan," usmial sa na prichádzajúceho krčmár, „ako vždy?"
„Hej, dvakrát. Ako vždy," Ivan sa oprel o pult a sledoval šikovné ruky muža za pultom.
„Nalejem ti doň rum?" podpichol ho krčmár nalievajúc vodu do rýchlovarnej kanvice.
„Jasné, dvojitý," zasmial sa.
Žiadny rum sa nekonal. Krčmár naučenými pohybmi vzal z police dva rovnaké porcelánové hrnčeky, nasypal do nich akési sušené bylinky, zalial ich horúcou vodou a posunul oba čaje k Ivanovi. Ten ich vzal z pultu a pozrel sa smerom dozadu. Potom na hodiny zavesené nad krčmárovou hlavou a vzápätí hodil bezradný pohľad na neho.
„Počkaj," upokojoval ho krčmár a vykročil smerom k stolu vo vzdialenom kúte miestnosti, za ktorým som zhodou okolností sedel ja.
„Prepáčte, pane," prihovoril sa mi. „Tento stôl je každý deň, od piatej do pol šiestej večer rezervovaný," ukázal mi hlavou na nešťastne stojaceho muža pri pulte.
„Prosím?!" nerozumel som mu. „Máte tu osem, desať stolov, z ktorých sú obsadené len tri. Nie je jedno, ku ktorému stolu si sadne?"
„Nie! Nie je!" Dôraz v jeho hlase mi dával najavo, že nehodlá so mnou vyjednávať a že nemám veľmi na výber.
S veľkou nevôľou som sa postavil, vzal si zo stola svoje veci a prešiel som k voľnému stolu v strede miestnosti. Zo zvedavosti som si sadol tak, aby som videl na miesto, kde som sedel predtým.
Zarastený a strapatý muž pomalým krokom prepochodoval celou krčmou až do jej kúta. Obe šálky s čajom položil na dosku stola pokrytú lacným igelitovým obrusom, vyzliekol si hrubý ošúchaný kabát a prehodil ho cez operadlo stoličky. Sadol si, jeden hrnček s pariacim sa čajom posunul k stoličke oproti sebe a druhý vzal do oboch rúk.
V nemom úžase som pozoroval tento zvláštny rituál. Krčma, obyčajná krčma, akých býva v mestách, mestečkách, či dedinách mnoho, sa odrazu zmenila na niečo zmyselne orientálne. Od jeho stola sa vznášala opojná vôňa mäty, ktorá miestnosť prevoňala skrz naskrz. Kým čaj v hrnčeku postavenom oproti mužovi vydychoval obláčiky mentolového oparu, čakajúc zrejme na niekoho, komu bol určený, muž striedavo svojím dychom chladil nápoj v hrnčeku, a vzápätí opatrne prikladal šálku s horúcim obsahom k ústam a krátkymi dúškami si z neho upíjal. Z jeho tváre vyžaroval akýsi nadpozemský pokoj a nesmierna neha. Dokonca sa mi v jednej chvíli zazdalo, že sa mu v očiach zaleskli slzy. Bol som si istý, že mužova myseľ po celý ten čas, čo som ho sledoval, sa túlala kdesi v tajomne, kdesi, kde ho nikto nerušil.
Presne o pol šiestej sa postavil, obliekol si kabát a nežne pohladil nedotknutý hrnček. Spokojne sa vrátil k pultu, z vrecka vybral niekoľko mincí a položil ich na pult, naznačiac, aby si z nich krčmár napočítal za čaj.
Ten krútiac hlavou a s hundraním, či si to nevie napočítať sám, kývol rukou: „Nechaj tak. Na účet podniku. Prídeš mi zajtra narúbať drevo a nanosiť ho k peci. Na tri dni. Zaplatím ti."
„Jasné. Ráno ťa tu budem čakať. O siedmej. Dobre? Nemôžem predsa nechať tvojich smädných štamgastov mrznúť," Ivan vďačne súhlasil.
„O siedmej nemusíš. Stačí, keď prídeš pred ôsmou. Nebudem predsa kvôli tebe v tejto zime vstávať tak zavčasu," vyriešil časový hlavolam krčmár.
„Ako povieš, priateľ môj," Ivan vytiahol z vrecka kabáta čiapku a nasadil si ju na hlavu.
Zdvihol ruku na pozdrav a odišiel v ústrety tmy, ktorá sa vonku rozhostila.
„Kto to bol?" nedalo mi neopýtať sa krčmára na zvláštneho muža, keď sa pristavil pri mne s otázkou, či si ešte niečo dám.
„Ivan," znela strohá odpoveď z jeho úst.
„Ivan...a ďalej?"
„Čo ďalej?" nechápal alebo nechcel chápať.
„Napríklad aký Ivan, alebo prečo..."
„Informácie o svojich zákazníkoch nepodávam. Ste policajt?" prerušil ma.
„Prečo dve šálky a len jeden človek?" nedal som sa a dokončil začatú otázku.
„Vy ste si nikdy nekúpili dve pivá?"
„Nie. Ja som si nikdy nekúpil ani jedno pivo."
„Tak dve koly?"
„Dohodnime sa, že dve minerálky."
„Vždy ste vo všetkom taký detailista? Ako chcete, nikdy ste si nekúpili dve minerálky?"
„Kúpil, ale nie odrazu a obe som ich aj vypil."
„Potom mu asi ten druhý čaj nechutil," odbil ma a išiel na svoj post k výčapu.
Pochopil som, že na ďalšiu konverzáciu nemá chuť. Vzdal som to. Vzal som si z vešiaka vetrovku a vyšiel z krčmy.

Naposledy plačem

Vonku sa medzitým rozpútal hotový Klondike. Snehová metelica, akú som v hlavnom meste nikdy nezažil. Vo vzduchu sa v zúrivých poryvoch preháňali mokré a ťažké vločky snehu, zachytávajúce sa do mojich vlasov a v záhyboch vetrovky. Natiahol som si na hlavu kapucňu a rezkým krokom som vykročil do centra mesta. Hotel, v ktorom som bol ubytovaný, sa nachádzal dobrých desať minút chôdze v slušnom tempe. Ostrý vietor mi snehom bičoval tvár a ja som si v duchu nadával, prečo som sa ja, hlupák, trepal do tejto okrajovej časti.

Nečudujte sa mi. Som už raz taký. Starý uhundraný chlap, pomaly šesťdesiatročný. Moji rodičia mi dali pri narodení meno Adam. Neskôr, keď som už ako tak chápal, sa mi svoj výber snažili logicky zdôvodniť. Vraj všetko začína od Adama a keďže som bol ich prvorodené dieťa, ako inak by som sa mal volať? Logické by to bolo, keby som mal nejakých súrodencov a nebol by som jedináčik. Ale takto? Čo narobíte, otec rozhodol a mamka prikývla. Najhoršie bolo, že aj moje priezvisko je Adam. Takže Adam Adam, alebo Adam na druhú, dvojitý Adam, double Adam. A aby sa na mne moji rodičia vybláznili úplne, moja mama ma porodila na Štedrý deň, dvadsiateho štvrtého decembra. Nikdy som nepochopil, ako si to ten môj otec mohol tak presne vypočítať. Všetci o ňom hovorili, že je veľký figliar a vtipkár, ale až takýto?

Ako dieťa som nenávidel svojich rodičov. Veď čo môže byť horšie ako oslavovať narodeniny aj meniny na Štedrý deň? No povedzte, je v živote trojročného chlapca, ktorý už začína svojim malým rozumom chápať, dôležitejší deň, ako deň, v ktorý dostáva darčeky? Závidel som iným deťom, ktoré to mali krásne rozdelené. Napríklad taká Ema, moja manželka. Narodila sa v máji, meniny oslavovala koncom januára a Vianoce, tie samozrejme na Vianoce. Darčeky dostávala trikrát do roka! Ja? Raz! Pýtam sa, odhliadnuc od svojho povolania, kde je spravodlivosť? Verte mi, v tomto prípade neexistuje, je úplne slepá.

Päťročný som skoro umrel. Aj za toto mohlo moje meno. Babka z maminej strany mala zvláštny zvyk. Bývala u nás a každý večer mi pred spaním čítala Bibliu.
Vraj sú to také rozprávky, hovorila, o tom ako vznikol svet, prečo majú byť ľudia k sebe dobrí a prečo zlí ľudia ukrižovali Ježiška. Veľa som si z jej čítania nezapamätal, pretože som radšej hneď zaspal, ale veľmi ma vystrašila v jeden večer, keď mi prezradila veľké tajomstvo. Podľa tej múdrej knižky ženy pochádzajú, a teraz sa podržte, z Adamovho rebra. Najskôr teda Boh stvoril Adama a neskôr, aby Adamovi nebolo samému smutno, vybral mu rebro a vymodeloval z neho Evu! Viac mi nebolo treba. V noci, keď babka odišla, som si pod prikrývkou potajomky počítal rebrá. Jasné, zakaždým mi vyšlo, že mi jedno chýba.

Ráno som si v škôlke všimol, že dievčat s menom Eva je viac ako jedna. Veľmi som sa vyľakal. Potreboval som istotu, ako to so mnou vlastne je. S najlepšou kamarátkou Rebekou sme sa ukryli na záchode, tam som si zdvihol tričko a ona mi svojimi malými detskými prstíkmi behala po rebrách. Šteklilo to, ale čo človek nevydrží kvôli pravde.
„Koľko chýba?" pošepky som sa netrpezlivo pýtal.
„Asi veľa," napodobila ma a tiež šepkala, „ale ja neviem koľko ich má byť."
„Hm, baba! Vy ženy, neviete nič," rozčuľoval som sa, presne ako môj dedko, keď sa hneval na babku.
„Hlavne, že vy muži viete všetko," durdila sa Rebeka dospelácky.
„No. Vieme. Keby si sa vyznala v počtoch, tak zistíš, že v triede máme tri Evy. Logicky musím mať o tri rebrá menej," matematicko filozoficky som zdôvodňoval svoj výpočet.
Moja kamarátka s obdivom vyvalila na mňa svoje veľké čierne oči, z ničoho nič sa postavila na špičky a pobozkala ma na líce.
„Ty si taký múdry! Budem tvoja frajerka, chceš?" sprisahanecky na mňa žmurkla.
Po jej slovách som doslova podrástol. Tá nešikovná pusa na líce ma pálila ešte niekoľko rokov.

„Mami! Býva v našom paneláku ešte nejaká teta, čo sa volá Eva?" pred večerou som doma ďalej pátral po záhade mojich rebier.
„Počkaj," mama, motajúca sa okolo sporáka a hrncov sa zamyslela, „no, v našom vchode sú dve."
Mama vždy niečo varila. Od rána do noci. Ak práve nebola v robote alebo nesmoklila pre nejakej telenovele. Len som nechápal pre koho, keď sme boli len traja, ona a ja s otcom.
„Dve? Potom dve plus tri, to je..." počítal som na prstoch, „to je päť." Víťazoslávne som sa na ňu pozrel.
„Výborne. To vás v škôlke učia tak dobre rátať?" rozplývala sa nad mojimi matematickými schopnosťami.
„Ale mami! Žiadna škôlka, mňa učí dedo. Už dávno," rýchlo som odvetil a ešte rýchlejšie som sa stratil z jej dosahu. Nemal som vôbec náladu na nejaké siahodlhé rozhovory, keď mi hrozila hnusná smrť. Podľa analýzy, ktorá mi vŕtala v hlave, ma onedlho čakal koniec môjho mladučkého života. Ak boli v našom vchode dve Evy a náš panelák mal ďalších sedem vchodov, potom onedlho...fúú, zbledol som a vystrašene vybehol po schodoch do podkrovia, kde som mal svoju izbu.

Tam som si odostlal svoju posteľ, prezliekol som sa do pyžama, zhasol svetlo a vkĺzol som pod prikrývku. Vrchný diel pyžama som si vyhrnul až po prsia, ruky som vystrel pozdĺž tela a so zaťatými zubami som bol rozhodnutý čakať, kým Pán Boh nepríde ku mne po ďalšie rebro, aby vymodeloval ďalšiu Evu.
Zrazu som mal pocit, ako keby ani iné ženské meno nebolo v kalendári. Nechápal som, ako taký starý pán dokáže uskutočniť takýto zázrak, teda z tak malého rebra urobiť veľkú ženu, ako bola naša suseda z tretieho poschodia, ktorá podľa nášho dedka musela vážiť prinajmenšom tonu a k obedu zhltnúť minimálne stehno z kravy, ale nedávno v telke ukazovali kúzelníka, či čo to bol, a ten z malého čierneho klobúka vytiahol veľkého bieleho zajaca. Takže podľa mňa sa to dalo. Pán Boh musel byť veľmi múdry a šikovný ujo. Stvoriť svet za šesť dní nikto po ňom nedokázal. Ale sa aj narobil, keď siedmy deň už len ležal a musel oddychovať. Ako ja v tej chvíli. Len som ležal a čakal, no nikto neprichádzal. Hm, nikto. Prišla. Moja mama.
Najskôr na mňa volala zdola spod schodov: „Adam, poď sa navečerať!"
Večerať?! Teraz?! Keď má prísť taká, pre môj život dôležitá, návšteva? Just nebudem jesť, trucoval som potichu a naďalej zostával v polohe čakajúceho. Mame to nedalo a prišla hore. Zažala svetlo a vyľakane zalomila rukami.
„Adamko! Ty ležíš? Nebodaj si chorý?"
Pristúpila ku mne a položila mi otvorenú dlaň na čelo.
„Teplotu nemáš," skonštatovala.
„Bolí ťa bruško?" všimla si vyhrnutú pyžamovú košeľu.
„Nie! Choď preč!" reagoval som podráždene a vyháňal som ju.
Od nervozity som sa celý spotil. Čo ak práve teraz príde Pán Boh po rebro a mňa nájde v tejto chúlostivej situácii? Od hanby by som sa prepadol.
„Pôjdem, ale ty so mnou. Naješ sa a môžeš si robiť, čo len chceš. Hoci aj spať. Len si musíš najskôr umyť zuby," mama, keď chcela, vedela byť veľmi prísna. Oveľa prísnejšia ako otec.
Voľky, nevoľky som sa musel podvoliť jej neprimeranému nátlaku. Vyhrabal som sa z postele a zišiel s rodičovskou autoritou do kuchyne. V ten večer, ani v žiadny ďalší, nikto neprišiel. Márne som čakal. Zrejme si Pán Boh našiel iného Adama pre svoj koníček vyrábať nové Evy.

Až o niekoľko rokov neskôr som zistil, ako to v skutočnosti s tým Adamovým rebrom bolo. Pán Boh naozaj vzal Adamovi rebro a stvoril svoj najúžasnejší výtvor, aký sa mu kedy podaril. Ženu. Dokonalú krásu so všakovakými zaobleniami a zákutiami, ktoré do zbláznenia zamestnajú hlavu každému mužovi. Aj preto sa každý muž cíti byť nedokonalým a hľadá svoje rebro, svoju Evu. A verte mi, nájde ju, hoci by bola schovaná medzi tisíckou iných žien. Jeho srdce ho k nej privedie. Nepoznám lepší a dokonalejší navigačný prístroj. Stačí ak sa „Adam" k svojej „Eve" priblíži a maličký aparát ukrytý kdesi za hrudnou kosťou začne búšiť ako splašený.
„Pozor, pozor! Akútne nebezpečenstvo nákazy láskou je nablízku!" oznamuje do mozgového centra.
Neskoro. „Adamovi" horia uši, trasú sa mu kolená a jazyk sa mu začína pliesť, ako po vypitej fľaši vína, nedokáže zo seba vydať ani jednu hlásku. Túži len po jednom. Byť „Eve" neustále nablízku, cítiť jej vôňu, môcť sa jej dotknúť, hoci len náhodou, počuť ju smiať sa.
Boh dlho premýšľal ako potrestá Adama za jeho márnomyseľnosť a samoľúbosť. Najskôr si myslel, že bude stačiť, keď vytvorí jeho náprotivok, Evu...ale Adam vyzrel aj na tento fígeľ starého pána. No nebol by to Pán Boh, keby si aj s týmto neporadil.

Vymyslel lásku. Spaľujúcu, zničujúcu pre toho, kto ju zneužil, ale povznášajúcu a dych berúcu, pre toho kto si ju zaslúžil. Stvoril cit, bez ktorého sa nedá žiť, nedá dýchať. Cit, ktorý dáva ľuďom krídla, odvahu biť sa s nekonečnom, ktorý núti človeka byť lepším, krajším. Láska je ten najúžasnejší vynález, aký sa Pánu Bohu podaril a on sa tam hore smeje tým svojím šibalským úsmevom, mysliac si, aký ťažký rébus pre nás ľudí vymyslel. Bez lásky sa nedá žiť. Ak to niekto tvrdí, je hlupák.
Dobre to vymyslel ten starý pán tam hore. Spolu s Evou vznikla láska. Najkrajší cit akého sú muž a žena schopní.

Nehľadaj pravdu

Aj moja prvá a jediná láska súvisela s Adamom, teda s mojím menom. Vôbec, s ním ma postretlo viacero patálií, ako keby ľudia nechceli pochopiť, že niekto môže mať rovnaké meno aj priezvisko. Nestáva sa to často, ale môže.
„Prosím?" opýtala sa ma blonďavá hlava sklonená nad nejakými papiermi.
„Prišiel som sa ubytovať," nesmelo som vyjachtal.
Celý život som mal problémy komunikovať so ženami. A tam za pultíkom ubytovacieho oddelenia školského internátu bola mladá a určite krásna, hoci som jej do tváre nevidel.
Prvý deň na vysokej škole je pre každého nováčika stresujúci. Hlavne, ak som musel absolvovať zápis a počúvať všetky tie poučenia súvisiace so štúdiom práva. Aj keď všetci o mne hovorili, že som nadpriemerne inteligentný a moje IQ, ktoré mi namerali, malo trojcifernú hodnotu, v ktorej sa nula nenachádzala a ani jedna číslica sa neopakovala, mal som problémy vstrebať všetky tie byrokratické nezmysly, potrebné pri nástupe na výšku. Pre mňa vidiečana, ktorý sa ocitol v hlavnom meste prvýkrát, sa celý deň javil neskutočným a zároveň takým zbytočným. Až do chvíle kým...
„Ubytovať sa? Tvoje meno?" blonďavá hlava ostrihaná na vrabčiaka sa vôbec neunúvala pozrieť sa na budúceho sudcu, či významného advokáta. Môj sen.
Už vo vstupných dverách do budovy alma mater Právnickej fakulty som sa videl, ako v čiernom talári predsedu senátu prinajmenšom Najvyššieho súdu posielam nebezpečných zločincov nekompromisne za mreže na päť, desať, či pätnásť rokov a neostýcham sa udeľovať aj doživotné tresty. Alternatívou tejto vízie sa stal renomovaný advokát, ktorý svojimi nepriestrelnými argumentmi úplne rozbíja obžalobu prokurátora a vyseká svojho klienta na slobodu za všeobecného jasotu a potlesku plnej súdnej siene.
„Adam A...Adam," zakoktal som sa po tom, čo sa blonďavý účes zdvihol a ja som sa mohol pozrieť do tých najnádhernejších modrých očí, aké som kedy videl.
„A ďalej?"
„Č...čo ďalej?"
„Povedal si, že sa voláš Adam. Adam aký?" Ku krásnym očiam sa pridal ešte krajší úsmev vyčarovaný tmavočervenými perami.
„Predsa Adam Adam," zopakoval som celý nesvoj.
„Áno a ja som Ema Ema," smiala sa zvonivým smiechom.
„Pozri sa Adam Adam. Asi som sa zle opýtala, keď som povedala tvoje meno? Takže, meno a priezvisko?"
Ona je snáď natvrdlá, pomyslel som si, ale trpezlivo som zopakoval fakt, ktorý ma prenasledoval po celý môj život.
„Volám sa Adam Adam," zdôraznil som obe časti môjho mena.
„Dobre, zrejme je tu niekde nejaký skrat. Adam, každý môže mať nejakú chybu," pokračovala, „Niekto kríva, niekto dobre nevidí a niekto sa zajakáva, keď má trému. Predo mnou ju nemusíš mať. Ja tu len vypomáham, ako brigádnička. Inak som tiež študentka práva, druháčka."
„Ale ja nekrívam. Vidím dobre a ani sa nezajakávam. Ja sa skutočne volám Adam Adam."
Aby som dokázal svoje tvrdenie, siahol som do vrecka na košeli a vytiahol odtiaľ občiansky preukaz.
„Páni!" s údivom vykríkla. „Skutočný double Adam."

Postavila sa a so záujmom si ma začala obzerať. Ako v zoo, len som nebol v klietke. Keď ona mňa, potom aj ja ju. Modrooká, štíhla, s dlhými nohami vykúkajúcimi z krátkych bielych nohavíc. Žlté tričko s tenkými ramienkami umožňovalo vyniknúť krásne opáleným ramenám a jarček medzi ňadrami dával možnosť tušiť ich pružnosť pevnosť. Zrejme som nechal svoje oči na jej prsiach o čosi dlhšie ako sa sluší, pretože si znova sadla, vzala do ruky nejaký papier a držala ho pred sebou. Vynikajúci krycí manéver.
„A ty si double Ema?" snažil som sa zahovoriť trápnou otázkou trápnu situáciu.
„Nie, žartovala som. Volám sa Ema Kráľová."
„Fíha! Slečna je z kráľovského rodu," vystrúhal som poklonu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani jeden zo štyroch mušketierov.

O tri roky sme sa s Emou vzali. Vlastne o ruku popýtala ona mňa. Ležali sme spolu v posteli v internátnej izbe, ona na bruchu, ja na ľavom boku. Dlaňou pravej ruky som ju jemne hladil po chrbte. Od labutej šije až k priehlbine pod dvomi nádhernými oblúkmi, dokonale tvarovanými, na ktoré som opatrne perami vystúpil až na samý vrchol, aby som sa opačnou stranou dostal do údolia, ktoré ma oberalo o všetky moje zmysly. Ema slastne priadla ako mačiatko a pod mojimi dotykmi sa priam roztápala.
„Adamko," prerušila ma v láskaní, otočiac hlavu ku mne.
„Adamko, ľúbiš ma?"
„Čo je toto za otázku? Necítiš?" zahral som nahnevaného a nežne som ju ťapol po holom zadku.
„Odpovedz, prosím. Ľúbiš ma?"
„Samozrejme. Ľúbim ťa ako...ako..." zamyslel som sa.
„Ako soľ?" skočila mi do myšlienky.
„Nie, ako soľ nie, to je už staré, neaktuálne. Ľúbim ťa, ako slnko rannú rosu."
„Ako slnko rannú rosu?" zaklipkala nechápavo svojimi nebovobelasými očkami.
„Áno. Predstav si, slniečko každé ráno, len čo vylezie na oblohu, svojimi lúčmi stiera z každého stebielka trávy, z každého lístka, z každého lupienka kvetov, kvapky rosy do poslednej kvapky. A potom celý deň čaká a netrpezlivo myslí na to, že príde ďalšie ráno a ono bude opäť hladiť trávu, lístky, kvietky, a bude sa s nimi láskať, kým ich úplne nevysuší, kým z nich všetku rosu nevypije. Tá láska je nekonečná a nič ju nedokáže zmeniť, ani nahradiť."
„Adamko, to bolo nádherné. Najkrajšie vyznanie lásky, aké som kedy počula, aké si mi kedy povedal," riekla s dojatím v hlase a pobozkala ma. Dlhým vášnivým bozkom na pery.
„Ale...," pohladila ma po ruke, „budeš ma musieť ľúbiť ešte viac."
„Ešte viac?"
„Áno, budeš musieť mať pre nás veľa lásky."
„Pre nás?" nechápavo som ukázal najprv na ňu, potom na seba.
„Adam, nie pre nás, lež pre nás," prešla si nežne rukou po nahom brušku.
Pochopil som.
„Ema?!" vykríkol som od radosti.
Viac slov som zo seba nedostal. Aby som zakryl dojatie, ktoré naplnilo moju dušu, posial som telo mojej milovanej snáď tisíckou bozkov, nevynechal som jediný centimeter štvorcový jej do hneda opálenej pokožky. Pripadal som si ako to slnko, ktoré ráno, čo ráno vykukne spoza oblakov a nedokáže ukojiť svoj smäd, kým posledná kvapka rosy nezmizne z povrchu zeme.
O dva mesiace bola svadba. O ďalších päť, presne na Vianoce, Ema aj s maličkým pri pôrode zomreli. Keď mi to oznámili, stál som na chodbe v nemocnici ako soľný stĺp, neschopný prejaviť akékoľvek emócie. Len som sa díval a díval ne dvere, za ktorými ležala moja Ema a náš syn.
Z každého sna nasleduje prebudenie, žiaľ toto sen nebol. Bola to krutá realita, ktorá mi zobrala dych, srdce roztrieštila na milióny častíc, ktoré nebolo v danom momente možné zlepiť do stavu prežitia. Ocitol som sa v rukách lekárov, ktorých poslaním je zachraňovať životy a prebral sa niekde iba kúsok od postele, na ktorej ležala žena môjho života a plod našej lásky. Uvedomenie si tejto situácie spustilo vo mne príval slz sprevádzaný hystériou, ktorá prislúcha ľudom s iným ochorením. Infúzia začala zaberať naplno skôr než by ma bolesť prevalcovala a v tom stave mučenia mysle som zaspal.
Nikdy nepochopím ako som už ráno dokázal racionálne myslieť a ďalej žiť.
Asi to tak malo byť. Veď si predstavte, ako by môj syn trpel, keby aj on dostával všetky darčeky v jeden deň. Dvadsiateho štvrtého decembra. Mal sa totiž volať Adam. Adam Adam. Ema tak chcela.

Smrťou Emy a malého Adama juniora sa zmysel môjho života úplne zmenil. Nechcel som viac trpieť. Zapovedal som sa, že sa už nikdy nezamilujem. Do žiadnej ženy. Všetok môj čas a energiu som venoval dokončeniu školy a potom práci.
Školu som skončil s červeným diplomom a dekanskou pochvalou. A práca? Postupne som sa prepracoval cez úradníka na Okresnom súde až po predsedu senátu Najvyššieho súdu. Presne tak, ako som si to v prvý deň nástupu na fakultu predstavoval.
Práca sudcu je veľmi namáhavá a náročná. Hlavne psychicky. Súdil som ľudí, ktorí sa dostali do rozporu so zákonom, ktorí ublížili iným ľuďom. Trestal som ich a moje tresty boli nekompromisné, ale spravodlivé. Také, aby som mohol pokojne zaspávať s vedomím, že som inak nemohol. Dobrý sudca sa musí vyznať v zákonoch, no hlavne ich musí vedieť správne a citlivo používať. V mojej súdnej sieni stáli rôzni darebáci, od tých najmenších zlodejíčkov, cez vagabundov, ktorí prepadávali staré babky, podvodníkov, ale aj drogových dílerov, či vrahov. Muži, ženy, mladí, starí. Pri pohľade na nich som sa neraz snažil nájsť odpoveď na otázku, prečo sme my ľudia takí, prečo dokážeme byť tak zlí a nezmyselne ubližujeme jeden druhému. Dodnes odpoveď nepoznám.
Istý čas mi trvalo, kým som si zvykol. Rozhodovať o osudoch ľudí na najbližšie mesiace alebo roky je veľká zodpovednosť. Mária Stuartová, keď ju súdil súdny tribunál na pokyn kráľovnej Alžbety I. za to, že si nárokovala na anglický trón ako právoplatný dedič, vyslovila pamätnú vetu, ktorá ma sprevádzala po celú moju sudcovskú kariéru.
Only god can judge me. Len Boh ma môže súdiť.
Vždy, keď som si na seba obliekol čierny sudcovský talár, som sa obrazne povedané, menil na Boha a ako tento som sa snažil nezneužiť moc danú mi štátom. Po tridsiatich rokoch života medzi zločincami a paragrafmi nie som si celkom istý, či sa mi to podarilo naplniť.
Všetko by bolo v pohode, keby...

Pred dvomi rokmi mi lekári diagnostikovali vážnu chorobu. Predchádzali tomu neznesiteľné bolesti hlavy, nesmierna únava, časté závrate. Stávalo sa mi, že som neraz musel prerušiť pojednávanie a ísť si do kancelárie oddýchnuť. Istý čas som tomu neprikladal žiadnu veľkú vážnosť, bral som tieto stavy ako daň svojej práci. Vzal som si nejaké prášky od bolesti, na víkend som odcestoval na svoju chalupu do hôr vypnúť a načerpať nové sily, nadýchať sa čerstvého, mestským smogom nezamoreného vzduchu a v pondelok hurá, opäť posielať delikventov za mreže. Neuvedomil som si, že každý problém sa dá odkladať len na určitý čas. Hlavne ten zdravotný.
Dá sa to len do doby, kým vás priamo v súdnej sieni nešľahne o zem a vy sa ocitnete na jednotke intenzívnej starostlivosti medzi pípajúcimi a svetielkujúcimi prístrojmi. Preberiete sa a vidíte okolo seba anjelov v bielych plášťoch. Prečo nie, veď ste Boh. Nie ste. Boh je nesmrteľný a to vy nie ste. Ste obyčajný pozemšťan, smrteľník, a tá zubatá s kosou sa už niekde za rohom škerí, čakajúc na vás. Cerí zuby a mädlí si ruky od radosti nad ďalším svojím úlovkom. Vie, že vy sám ste jej uľahčili prácu a svojou ľahostajnosťou ste jej vyšli v ústrety. Tak tomu bolo aj u mňa.
Lekár potvrdil „zubatej" optimizmus, keď mi pri osobnom pohovore v ordinácii oznámil, že mi zostávajú maximálne dva roky života a mal by som ich nejako zmysluplne využiť. Dôvod? Nádor na mozgu. Neoperovateľný, nevyliečiteľný. Nedal sa odstrániť a rástol.
Počúvol som lekárovu radu a skončil som s prácou, ktorú som miloval. Snažil som sa užívať si tých niekoľko dní, mesiacov a v najlepšom prípade aj rokov, kým ma dáma v čiernom nepojme za svojho muža a neodvedie k rieke Styx, kde už na mňa bude čakať prievozník, aby ma odviezol na druhú stranu, odkiaľ niet návratu. Až vtedy si uvedomím svoju malosť a úbohosť. Kým o osudoch druhých ľudí som dokázal rozhodovať, ten svoj som nevedel ovplyvniť. Ten môj mal v rukách skutočný Boh.
Dva roky v očakávaní blížiacej sa smrti sa stali pre mňa neskutočne krátkym časovým úsekom. Aj tak rozvážny človek ako som bol ja, spanikáril. Zrazu som musel toľko vecí zariadiť, vybaviť, dať do poriadku a koniec sa zdal byť neskutočne blízko.

Ako sudca som mal nielen významné a vážené spoločenské postavenie v spoločnosti, ale aj celkom zaujímavý plat a benefity vyplývajúce z mojej práce. Tridsať rokov pôsobenia na rôznych úrovniach ustanovizne spravodlivosti mi pomohli nahonobiť celkom slušný majetok. Veľký dom, chalupu v horách, niekoľko hektárov lesa a na účtoch mi svietila šesťciferná číslica začínajúca sedmičkou. Nie najhoršie, čo poviete?
Svojim majetkom som sa nikdy nejako zvlášť nezaoberal, celý môj život napĺňala len práca, práca a znova práca. Životný priestor, v ktorom som sa pohyboval, som obmedzil na dom, v ktorom som býval, kanceláriu sudcu a súdnu sieň. Jedine počas dovolenky, ak som nejakú mal, som si dovolil odcestovať na svoju chalupu ďaleko v horách.
Tam odtrhnutý od sveta, pohrúžený do kníh, som prestával vnímať plynúci čas. Čas, ktorý každému z nás neúprosne ukrajuje zo života sekundu po sekunde a núti nás premýšľať nad tým, či sme správne využili každú chvíľku, ktorú nám osud dožičil.

Prečo vám to všetko tak dopodrobna rozprávam? Sú dve možnosti, vyberte si. Potrebujem, aby mi rýchlejšie ušiel čas, kým sa dostanem do hotela, alebo chcem, aby ste lepšie pochopili dôvody môjho pobytu v tomto prekrásnom, ale zapadnutom kúte krajiny. Obe možnosti sú správne, aj keď tá druhá je pre vás určite zaujímavejšia.

 

Koniec 1. kapitoly

 

Ak sa vám prvá kapitola Hľadača šťastia páčila, dajte nám svoj lajk na sociálnych sieťach, napr. na Facebook. Ďakujeme. A napíšte nám svoj názor, pomôže nám to pri písaní ďalších častí.

Diskusia

(9 komentárov)

stratená v čase natália vesma 27.9.2020 11:07:41
Hladač šťastia ĽUDMILA KAŠUBOVA 24.9.2020 10:51:24
Hladač šťastia Maja 21.9.2020 06:50:18
Hľadač šťastia Ria FILOVÁ 21.9.2020 01:27:12
Hľadač šťastia Ria FILOVÁ 21.9.2020 01:25:28

Prihlásenie

Tieto internetové stránky používajú súbory cookies. Bližšie informácie o použitých súboroch cookies a ako je možné zabrániť ich používaniu nájdete na stránke s informáciami o ochrane osobných údajov.