Hľadač šťastia - II. kapitola

Pridané: 27.9.2020 09:15:00 Počet zobrazení: 186

27 September 2020

V prvej časti sme sa zoznámili s Adamom Adamom, mužom, ktorý má rovnaké meno aj priezvisko, dozvedeli sme sa o jeho problémoch so svojím menom, o tom, čo ho v súvislosti s ním trápi. O čom je Hľadač šťastia? Predsa o šťastí. O ľuďoch, o vzťahoch medzi nimi. Chvíľami veselý, chvíľami smutný príbeh, presne taký aký je život.

Hľadač šťastia - II. kapitola

14. december


Tak takýto som ja. Večer som vám nedopovedal svoj príbeh
a teda ste sa nedozvedeli pointu, prečo toto všetko absolvujem, čo ma k tomu viedlo. Počas rozprávania som totiž prišiel do hotela, dal som si rýchlu ľahkú večeru a ledva som sa stihol osprchovať, už som padal únavou zmorený doluznačky na posteľ. Akákoľvek námaha ma vždy nesmierne vyčerpá a ja som sa naučil nebrániť telu oddychovať kedy sa mu zachce a koľko sa mu zachce. Pravda, ak sú na to vhodné podmienky. Horšie je, že moja telesná schránka neberie na mňa vôbec ohľad. Napríklad, o čo skôr zaspím, o to skôr ma núti zobudiť sa. Aj dnes, o pol štvrtej nad ránom som bol čerstvý ako ryba. V mojom prípade, skôr ako kapor z neďalekého rybníka, obávajúci sa blížiacich sviatkov, aby práve on nevyhral zájazd do kade na námestí, kde si ho vyloví nejaká hlava rodiny ako účastníka slávnostnej večere pri vianočnom stromčeku. Žiaľ, nie ako hosťa, ale ako vyprážanú pochúťku na tanieri. Nepekná predstava.

Stál som v prítmí hotelovej izby pri okne a díval sa na rozžiarené námestie. Z oblohy sa v hustých chumáčoch spúšťal sneh, od večera vôbec neustal a na autách zaparkovaných v okolí, vytváral súvislú, hádam aj dvadsaťcentimetrovú vrstvu. Cesta na tom nebola o nič lepšie. Nejaký odvážlivec sa pokúšal svojim autom dostať sa zo záveja. Veľmi zlý pokus, mohol som skonštatovať v duchu. Auto sa mu skrížilo na ceste, čím vytvorilo prirodzenú prekážku ostatným potenciálnym účastníkom cestnej premávky. Muž vystúpil, pár krát obišiel okolo auta, pričom bezradne rozhadzoval rukami. Až sem hore do hotela som počul jeho nadávky na cestárov.
Okrem neho nebolo na námestí a v jeho okolí ani nohy. Len stromček, či skôr stromisko, týčiaci sa k oblohe ako maják, rovnako tak blikajúci svojimi bielymi svetielkami do diaľky, akoby oznamoval zblúdilým pocestným, že je najvyšší čas vydať sa na cestu domov, ak chcú včas zasadnúť k štedrovečernému stolu. Do Vianoc zostávalo desať dní.

Veru, na deň presne pred dvomi rokmi o niekoľko hodín neskôr, som takto isto stál pri okne, vtedy v mojej kancelárii v budove Najvyššieho súdu.
Za to, že som sa ocitol v tomto meste, mohol človek, ktorého som súdil ako posledného v mojej dlhočiznej kariére. To on ma prinútil premýšľať nad sebou a zmeniť svoj postoj k ľuďom. Na ten deň si spomínam ako keby to bolo dnes. Týždeň pred Vianocami som mal v súdnej sieni muža, ktorému mal senát, ktorému som predsedal, v odvolacom konaní potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu. Ten ho poslal do väzenia na tri a pol roka natvrdo. Pre mňa nastala tak trochu slávnostná chvíľa, pretože po pojednávaní som mal v pláne zbaliť si všetky svoje veci a dať zbohom všetkému, čo ma so súdnictvom spájalo. Už som sa videl niekde na brehu pokojného rybníka, ako v tichu večera sedím na jeho brehu, mám nahodených pár udíc a čakám, kým sa mi na ne niečo chytí. Alebo sa prechádzam po lese s košíkom, na dne ktorého je niekoľko krásnych dubákov, z ktorých si hodlám na druhý deň urobiť k obedu vynikajúci hubový perkelt. Takéto a podobné plány som spriadal vo svojej hlave, čakajúc na záverečnú reč obžalovaného muža, po ktorej sme mali vyniesť rozhodnutie. Úplne formálne záležitosti. Živo som si predstavoval toho chudáka ako sa nás snaží presvedčiť o svojej nevine a ja s tvárou hráča pokru si myslím svoje. Dôkazy v spise boli jednoznačné v jeho neprospech a ja som mal povesť sudcu, ktorý ctí zákon a je nekompromisný v jeho dodržiavaní. Počas celého pojednávania, trvajúceho posiaľ sotva polhodinu, som podchvíľou ponad okuliare pozoroval muža sediaceho na lavici obžalovaných vedľa svojho obhajcu, ako bez mihnutia brvou s jemu vlastnou pokorou čaká na verdikt, ktorým ho pošlem za mreže. Sklonená hlava dokazovala jeho zmierenie sa so svojim osudom.
„Obžalovaný, vstaňte," vyzval som ho prísnym hlasom, „chcete predniesť svoju záverečnú reč?"
„Pán predseda, ak dovolíte...," postavil sa, držiac v ruke nejaké papiere.
„Poučím vás. Predniesť záverečnú reč je vaše privilégium, nie povinnosť. Ja vám to musím umožniť, zákon mi to prikazuje. Takže, ešte raz. Chcete..."
„Áno," skočil mi do reči.
„V poriadku, máte slovo," kývol som mu rukou a pohodlne som sa oprel v kresle. Moji dvaja kolegovia sudcovia, prísediaci členovia senátu, urobili to isté.
„To zas bude nuda," naklonil sa ku mne ten, čo mi sedel po pravej ruke.
„Hm," reagoval som súhlasne.
Muž si odkašlal a váhavým tónom začal hovoriť.

„Pán predseda, ak dovolíte, viem, že záverečná reč už nič nezmení na vašom rozhodnutí a ja som pripravený prijať trest, ktorý mi dáte. Táto jedna veta by mala stačiť, ale ja som včera večer sľúbil svojej priateľke, že vám rozpoviem príhodu, ktorá sa u nás doma odohrala včera večer..."
„Pane!" prokurátor vyskočil ako blesk so svojou námietkou.
„Sadnúť!" zrušil som ho a rukou som mu dal rázne najavo, že si svoj posledný deň v práci hodlám užiť.
„Pokračujte, obžalovaný. Súd si vás s radosťou vypočuje," sarkasticky som sa obrátil k mužovi, stojacemu v lavici obžalovaných.
„Ďakujem," bolo vidieť, ako sa mu trasú ruky. Papiere v nich doslova poletovali.
„Pán predseda, páni členovia senátu, pán prokurátor, žijem v spoločnej domácnosti s priateľkou a jej deťmi viac ako tri roky. Pred dvomi dňami som jej oznámil, že mám dnes súd, a že sa domov už zrejme tak skoro nevrátim. Tá noc potom bola moja najdlhšia a najhoršia v živote. Na druhý deň neprišla z práce hneď domov, ale až večer. Zavrela sa do spálne a dlho odtiaľ nevychádzala. Strach mi nedovolil rušiť ju. Po asi dvoch hodinách sa predsa len ukázala s týmito," zdvihol do výšky papiere, ktoré držal v ruke, „popísanými hárkami. Z úst jej vyšla tichá prosba.
,Prosím ťa. Našla som si na nete, ako to chodí na súde a že zajtra okrem iného budeš môcť predniesť svoju záverečnú reč a potom...ʼ nedopovedala. V očiach sa jej mihli slzy a mala čo robiť, aby zadržala plač.
,Nechcem, aby si tam rozprával hlúposti, aby si sa vyviňoval. Stane sa len to, čo sa musí stať. Ale popros sudcu, aby si mohol prečítať toto. ʼ Pohladila ma po líci a podala mi vytlačený text."

Muž stíchol a pozrel sa na mňa. Súhlasne som kývol hlavou. Sám som bol, zvedavý, čo tá žena našla, s čím ho sem poslala. Prvýkrát vo svojej profesionálnej kariére som išiel proti svojim zásadám. Očividne mi to nijako neubližovalo.
„Prečítajte to teda," pokynul som mu, „ostatných v súdnej sieni upozorňujem, že len predseda senátu môže prerušiť záverečnú reč obžalovaného."
Po týchto slovách som sa veľavýznamne prísnym okom pozrel na mladého prokurátora. Pobavene som si všimol, že nemal odvahu zdvihnúť zrak smerom ku mne a ako zmoknutá kura čosi veľmi sústredene študoval na svojom stole.
Obžalovaný za absolútneho ticha auditória v sále začal čítať roztraseným hlasom.

„Vážený senát. Toto sa mi stalo, vlastne nám sa stalo a zmeniť to môže len Boh alebo vy.
Smutná som kráčala tichou časťou mesta. Úzka ulička, z oboch strán lemovaná staršími, no pekne upravenými domami, stúpala do mierneho kopčeka. Aký to bol kontrast s centrom mesta, ktoré si žilo svojím vlastným rušným životom. Pod nohami mi vržďal sneh a z oblohy stále padala jedna vločka za druhou. Mám rada zimu a sneh, ten k nej neodmysliteľne patril. Najmä ak do Vianoc zostávalo len niekoľko dní. Trpký úsmev mi lemoval tvár. Ešte včera podvečer som sa veľmi tešila na najkrajšie sviatky v roku. Na vôňu ihličia, či medovníkov, na darčeky pod stromčekom, na svoju rodinu a neopakovateľnú atmosféru pri sviatočnom štedrovečernom stole. Milujem tento čas, ľudia sa mi zdajú akýsi iní, ľudskejší. Akoby celoročná závisť a nenávisť zmizla kdesi pod snehom a namiesto nich sa na tvárach objavili úsmev a milota. Veru, Vianoce by mali byť každý deň.
Ale večer sa stalo niečo, čo moju radosť pokazilo. Sedela som pred televízorom, unavená z práce zababušená do deky, keď prišiel za mnou. Najskôr len tak postával, už niekoľko dní som na ňom videla, že ho niečo trápi. Nikdy nevyzvedám. Poznám ho, ak sa chcel s niečím zdôveriť, skôr, či neskôr sám za mnou prišiel.
Nasťahoval sa k nám pred tromi rokmi. Bola som rada. Muž, ktorému som kedysi povedala áno, a o ktorom som si naivne myslela, že to bude na celý život, ma nechal s malými deťmi a odišiel s inou. Odvtedy som žila sama. Kým neprišiel on. Miloval ma a ja som milovala jeho. Bola som si istá, že teraz je to už naozaj na celý život. Nebyť včerajšieho večera.
Konečne sa odhodlal, prestal sa ošívať a priznal sa k niečomu, čo ho veľmi ťažilo.
,Prepáč, nevedel som, ako ti to mám povedať. Pre niečo, čo sa stalo pred rokmi, budem musieť ísť do väzenia, ҆ len ťažko z neho vypadávali slová, ktoré akoby rezali do živého.
,Kedy?ʼ počula som sa hovoriť z veľkej diaľky.
,O dva dni mám súd. Odvolačku, teda odvolacie konanie, na najvyššom. Odtiaľ sa už zrejme nevrátim,ʼ vysvetľoval, sotva ho počula.
,Odkedy o tom vieš?ʼ nechápavo som sa pýtala ďalej.
,Pred dvomi týždňami mi prišlo predvolanie a volal som aj s advokátom...,ʼ rozplakal sa.
Stál predo mnou so zvesenou hlavou a ja som nevedela, čo mám robiť, ako sa mám zachovať. Znova som videla svoj prázdny dom, svoj prázdny život. Obrovská hrča mi uviazla kdesi v hrdle a nedovoľovala vysloviť čo i len jedno jediné slovo. Na niekoľko nekonečných minút sa v izbe rozhostilo ticho. Ticho, ktoré nesmierne bolelo. Oboch. Potom sa rozhovoril.
Kedysi dávno, keď ma ešte nepoznal, keď ani len netušil, že niekto tak úžasný ako som ja, existuje, mal firmu, a aby ju udržal pri živote, urobil niečo, čo sa nesmie. Podvod. Firmu nezachránil a seba utopil. Vedel, že mi to mal povedať hneď, ale bál sa, že ma stratí. Nechápavo som krútila hlavou. Nad jeho sebeckosťou.
,A teraz ma nestrácaš?! ҆ vyhŕklo zo mňa spýtavo. V tom výkriku bolo všetko. Žiaľ, ľútosť, láska i nenávisť.
Neodpovedal. Tú noc, prvýkrát odo dňa, ako prišiel k nám, sme spali každý inde. Ja v spálni, on v obývačke na gauči. V tej chvíli sa mi hnusil. Nie preto, že mal ísť do väzenia, lež preto, že mi neveril, že nebol ku mne úprimný. Nevedela som si predstaviť žiť ďalej s takým mužom.

Na druhý deň som nešla z práce domov. Zostala som v meste, cítiac potrebu vyvetrať si hlavu. Najskôr som nechala myseľ zamestnávať nákupmi a potom som sa vybrala na prechádzku. Len tak, bez cieľa. Kráčala som ako v rozprávke, tam kde ma nohy viedli. Až som sa ocitla v tejto uličke, stále stúpajúcej do kopca. Zrazu moju pozornosť upútal zvuk. Odkiaľsi znela hudba. Anjelská. Johann Sebastian Bach a jeho Toccata a fúga. Nadčasové dielo muža, ktorý zostal so svojím neskutočným umením nepochopeným. Tá hudba mi v tej chvíli pripomínala samu seba. Chaos a harmónia sa bili v jednom. Tak ako vo mne city k mužovi, ktorý na mňa čakal doma. Pristihla som sa, že ma tóny tejto nádhernej skladby doslova vábia kráčať za nimi, akoby moje kroky viedla nejaká neviditeľná sila. Pomaly som minula posledné domy, cestička zahla prudko doprava a tam, v tieni stromov, na samom vrchu kopca, som uvidela kostol. Jeho vstupné dvere boli otvorené dokorán, žlté prenikavé svetlo osvetľovalo priestor pred nimi a z jeho útrob vychádzala von tá nádhera. Niekto ju hral. Na organe, nástroji nástrojov. Ten niekto ho ovládal božsky. Až mi bolo ľúto, keď Bach skončil a nastalo absolútne ticho. Stála som niekoľko metrov od vchodu do kostola a premýšľala. Vstúpiť? Nevstúpiť? Nespomínam si, kedy som sa naposledy ocitla v nejakom svätostánku. Veľmi dávno. Už už som sa otočila, že idem preč, keď sa organ ozval znovu. Akoby ma ten niekto, kto na ňom hral, nechcel pustiť preč. Akoby mi hovoril, Veronika, stoj, ešte nechoď. Majestátne zvuky ma prinútili zmeniť svoje rozhodnutie.
Klasiku vystriedal rock, Bacha Bohemian rapsody od skupiny Queen. Žasla. Neodolala som a vošla dovnútra. Tíško, aby som nerušila tie neskutočné chvíle, vkĺzla som do jednej z lavíc, privrela oči a počúvala. Dlhé minúty. Mala som dojem, že tá hudba vychádza zovšadiaľ, že sa odráža od stien, od stropu a prichádza ku mne, do môjho srdca. Mala som pocit, akoby tú skladbu hral každý jeden anjel, každý jeden svätý, či už namaľovaný na stene, alebo zosobnený v soche, stojacej v chráme. Moje telo, myseľ, ovládla sila, akú som dovtedy ešte nikdy nezažila.

Mami, práve som zabil muža,
Dal som mu k hlave pištoľ,
Stlačil spúšť a teraz je po ňom.
Mami, život sa ešte len začal,
Ale ja som si ho úplne pokašlal,
Mami, nechcel som ťa rozplakať,
Ale, ak nebudem zajtra o takomto čase doma,
Ži ďalej, akoby sa nič nestalo.

Pristihla som sa, že si v duchu nôtim anglický text spolu s Frediem Mercurym.

Je príliš neskoro, prišiel môj čas,
Mám zimomriavky a celé moje telo bolí,
Zbohom všetci, musím ísť,
Musím vás tu nechať a čeliť pravde.

Bože, uvedomila som si, veď to je akoby o ňom, o mojom milovanom. Aj on musí ísť a postaviť sa pravde čelom. Organ dávno stíchol, no tóny, ktoré z neho pred chvíľkou vychádzali, mi stále zneli v jej ušiach. Bála som sa otvoriť oči, aby sa tie čarovné okamihy neskončili. V tomto rozpoložení som počula, ako si niekto sadol do lavice vedľa mňa. Nič nehovoril, nerušil ma, len tíško sedel. Nič som necítila. Ani vôňu, či pach, ani dych.
Je to vôbec človek? Preblesklo mi mysľou.
Opatrne som otvorila oči. Potešila som sa. Bol to človek. Muž. Kňaz, mohol byť asi v tých rokoch ako ja.
,Prepáčte, otče, asi som vás vyrušila. Bola som na prechádzke a videla som svetlo. Vlastne, najskôr som počula nádhernú hudbu. Nedalo mi a vošla som. Ešte raz, prepáčte mi moju drzosť. ҆
Kňaz pozrel na mňa s údivom.
,Neospravedlňujte sa, nie je dôvod. Nevyrušili ste ma, vošli ste predsa aj do vášho domu. Toto je príbytok pána, kde je každý človek dobrej vôle vítaný, sem môže prísť hocikto, ҆ odvetil pokorným hlasom.
Zostala som v pomykove. Nevediac, čo mu mám odpovedať.
,Otče, môžete mi prezradiť, kto tak prekrásne hral? Znelo to, akoby tu mal koncert orchester anjelov. Poďakujte sa tomu človeku, pretože mi urobil z dnešného smutného dňa sviatok. ҆
,Sama ste sa mu poďakovali. Občas si zahrám, hudba je moja vášeň, ҆ odvetil skromne a potom sa len tak mimochodom opýtal:
,Hovoríte, že máte dnes smutný deň. Trápi vás niečo? Nechcete sa o tom porozprávať? ҆
,Myslíte vyspovedať sa? ҆
,Nie, nemyslím vyspovedať sa. Použil som výraz, porozprávať sa. Ako človek s človekom. Vy tu totiž nie ste náhodou. Vaše kroky viedla do tohto chrámu sama prozreteľnosť. ҆
Kňaz na mňa aj naďalej pôsobil až nadpozemsky pokojne a vyrovnane. Verila som mu. Pozorne, s privretými očami ma počúval, v snahe vstrebať čo najlepšie môj životný príbeh. Rozprávala som, o sebe, o svojej rodine, o svojom bývalom manželovi, o mužovi, ktorý ma tak sklamal. O tom, čo som sa dozvedela včera večer, ako veľmi ma to ranilo, aj o tom ako som sa rozhodla.
Keď som skončila, kňaz otvoril oči a opýtal sa:
,Milujete ho? ҆
,Áno, ale...҆
,Chápem vás. Sklamanie býva veľké a chce to obrovskú dávku odvahy a tolerancie, dokázať odpustiť. Ale, ak čakáte odo mňa radu, či s ním máte zostať alebo nie, sklamem vás. ҆
Zamyslel sa.
,No, možno vám pomôžem slovami mojej nedeľnej kázne. Je o láske, viere a konaní dobra.
Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša hovorí, poďte požehnaní môjho otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol smädný a dali ste mi napiť, bol som hladný a dali ste mi najesť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne. ҆
,Viete, ҆ pokračoval kňaz , ,skutočná láska človeka k človeku nie je vtedy, keď vo vzťahu nie sú žiadne problémy. Skutočná láska musí meniť svet. Až vtedy dokážete, že ste naozaj človekom, keď treba nasýtiť hladného, potešiť smutného, navštíviť chorého a stáť pri človeku vo väzení. Pamätajte si, Ježiš hovorí, kto ste bez viny, hoďte do mňa kameňom. Pochybil váš priateľ? Áno. Ale je len na vás, či mu dokážete odpustiť a budete pri ňom stáť aj v týchto ťažkých časoch. Neopúšťajte človeka, ktorý vás potrebuje. Boh nikdy neopúšťa tých, ktorých miluje, tých, ktorí nesú na pleciach svoj kríž. Boh nikdy neopúšťa nikoho. ҆
V nemom úžase som počúvala slová kňaza. V duchu som sa zahanbila za svoju slabosť.
,Otče, ďakujem vám. Na začiatku ste mi povedali, že ak čakám od vás radu, že ma sklamete. Nemali ste pravdu. Poradili ste mi a ani netušíte ako. ҆
Muž v sutane sa na mňa šibalsky usmial. Vedel presne, čo robí.
,Bežte za ním, potrebuje vás. Veľmi. ҆
Cesta domov sa mi nezdala taká smutná. Áno, budem pri ňom stáť. Zvládli sme aj horšie veci, zvládneme aj toto odlúčenie. Veru tak, každý z nás si zaslúži tú povestnú druhú šancu. Ja som mu ju dala. Ja som však len obyčajná milujúca žena a vy páni ste vážený senát s mocou rozhodovať a vyniesť rozsudok v mene zákona. Takže, nech sa deje vôľa božia."

Muž dočítal, v tvári celý červený a spotený, spustil ruky pozdĺž tela a mlčky čakal na verdikt. Ticho v sále sa dalo krájať. Nikto ani len nezakašlal. Všetky oči sa uprene dívali na mňa. Priznám sa, zaskočil ma. Počul som už všelijaké záverečné reči, ale takúto ešte nie. Zložil som si okuliare, hodil ich na stôl a pošúchal som si čelo. V hlave sa mi rozležala obrovská bolesť, až sa mi zahmlil zrak.
„Môžete mi dať tú...neviem ako to nazvať, čo ste čítali...spoveď vašej priateľky. Rád by som si ju ponechal. S vašim dovolením, samozrejme," natiahol som pravú ruku smerom k obžalovanému.
„Iste, pán predseda."
Postavil som sa, založil som si znova okuliare a na všeobecné prekvapenie som oznámil: „Súd prerušuje pojednávanie. Stretneme sa o tridsať minút."
Nečakajúc na reakcie ostatných, vybehol som na chodbu a odtiaľ do svojej kancelárie. V hlave mi hučalo ako pri Viktóriiných vodopádoch a sudcovský talár ma neznesiteľne dusil. Až tak veľmi, že som si ho cestou do kancelárie strhol zo seba. Musel som, tak veľká ťažoba na mňa z neho išla.

V kancelárii som sa ledva dýchajúc zvalil do kresla. Milión otázok mi lietalo hlavou. A ani na jednu jedinú som nepoznal odpoveď. Prečo mi to vykonal? Čo také zlé som v živote urobil, že ma práve dnes musel postaviť pred takú skúšku? Prečo mi poslal do cesty toho chudáka a jeho ženu? Aby ma vyzliekol úplne donaha?! Aby mi nastavil zrkadlo a dokázal mi, aký som neschopný, že on dokáže niečo, čo ja nie?! On je milosrdný, on odpúšťa a ja som ten zlý, ktorý trestá?! Prišiel robiť poriadky sem, do môjho kráľovstva! Do mojej súdnej siene! Ale veď v tej som Boh ja! Ja som v nej rozhodoval o ľuďoch, ich životoch, nie on! Ten muž sa stal mojím osudom. Zistil som, že ľudí vôbec nepoznám, nevyznám sa v nich. Moje srdce rokmi zatvrdlo na kameň. Nemal som v ňom žiadny cit, nevedel som, čo je ľútosť, žiaľ, láska. Nemal som v ňom nič, len paragrafy, zákony a svoje zásady, ktoré som nikdy neporušoval. Až v ten deň. Nechal som sa v slabej chvíli ovplyvniť, a v mojej súdnej sieni zaznelo niečo, čo ma úplne rozhodilo. Pustil som si v umývadle úplne ľadovú vodu a nechal som si ju prúdom tiecť na ubolenú hlavu. Dobrých päť minút som sa ňou chladil, neschopný triezvo uvažovať. Vlasy, tvár, košeľu, všetko som mal úplne premočené.
„Stanka!" zakričal som na svoju asistentku.
„Preboha, pane! Ste v poriadku?" pribehla ku mne.
„Áno, už som v pohode. Voda mi pomohla. Len mám teraz problém, čo na seba. Nemám tu niekde nejakú schopnú košeľu, prosím vás? Ten prípad musím dnes uzavrieť, inak to celé pôjde úplne od začiatku. Nemôžem ísť takto medzi ľudí. Ste šokovaná, ako vyzerám, že?" usmial som sa. Pracovala u mňa viac ako desať rokov a poznala ma ako starý peniaz.
„Hm...," pokrčila plecami navyknutá na moje nálady, a odkiaľsi z útrob skrine vytiahla, čuduj sa svete, vyžehlenú košeľu. Niet nad schopnú asistentku, musel som uznať.
„Stanka," už som bol opäť v roli nekompromisného strážcu zákona, pripravený vydávať príkazy a vynášať rozhodnutia, „požiadajte ctených pánov kolegov zo senátu, nech prídu o desať, nie, desať je málo, o dvadsať minút sem ku mne. Ďakujem."
Jemne som ju vytlačil z miestnosti a zavrel za ňou dvere. Potreboval som každú sekundu z tých dvadsiatich minút, aby som sa správne rozhodol.
Sadol som si k stolu, porozhliadol som sa po ňom, keď som pohľadom zavadil o záverečnú reč obžalovaného muža. Mimovoľne som sa do nej začítal. Ja, čo som nikdy nečítal nič citové, nič, čo malo nejakú spojitosť s beletriou, som sa zahĺbil do textu plného citov a emócií. Pochopil som, toto všetko bolo adresované mne. Tá žena písala svoju spoveď pre mňa. Chcela mi ukázať, že spravodlivosť je naozaj slepá, že súdime ľudí bez ohľadu na to, čo urobili, kedy a z akých pohnútok, čo ich viedlo k tomu, aby robili zle. Tá žena na pár stranách roztrhala všetko, čím som sa dovtedy riadil, na maličké kúsky a ja som bol v koncoch. Našťastie, čakalo ma posledné rozhodnutie a mohol som ísť na zaslúžený dôchodok.
Zamyslený som sa postavil od stola a podišiel k oknu. Vonku padal sneh, ľudia sa náhlili po ulici hore dolu, električky cingali, autá trúbili. Klasický predvianočný chaos veľkomesta. Neznášal som Vianoce. Nikdy som ich neoslavoval. Nemal som s kým. Každý rok som sa pred nimi ukryl na svoju chalupu a kým celý ten zhon okolo nich neustal, neunúval som sa vrátiť do svojho mestského domu. Tam v horách som prečkal tých niekoľko dní. Viac ako tridsať rokov od Eminej smrti som nedal ani nedostal žiadny darček. Nevedel som, aký je to pocit niekoho obdarovať, či byť obdarovaný. Pravda, ak nepočítam za dar roky trestu, ktoré som udeľoval, v tom prípade bolo obdarovaných neúrekom.

Ako som stál pri okne a díval sa na ruch na ulici, všimol som si mladú ženu, nervózne sa obzerajúcu na všetky strany okolo. Určite niekoho čakala. Občas nervózne pozrela na hodinky na ruke, potom zasa vytiahla z vrecka na kabáte mobil. Nič. Čas plynul a nikto nechodil, ba ani nevolal. Smutná sklopila oči k špičkám čižmičiek. Zvesila plecia a bezradne prešľapovala z nohy na nohu. Zrazu zdvihla hlavu, pohľad uprela dole ulicou, snažiac sa pomedzi husté chumáče snehu rozoznať postavu blížiacu sa k nej.
Nejaký mužský hlas zakričal: „Lidka!"
Zrejme sa tak volala, pretože tvár sa jej v okamihu rozjasnila, nálada sa zlepšila o sto percent a ona sa so širokým úsmevom rozbehla za tým hlasom. Vtedy som ho zbadal. Zdola sa oproti nej ponáhľal mladý muž s velikánskou kyticou červených ruží v ruke. Niekde v polovici cesty sa stretli, ona mu vyskočila do náručia a ten ju celý šťastný zdvihol do výšky, točil sa s ňou a bozkával ju na pery, na oči, na líca, kam len dotiahol. Čo na tom, že okolo nich chodili ľudia, nikto pre nich neexistoval, stačili si. Len oni dvaja a láska.
V tej chvíli som všetko pochopil a vedel som, čo musím spraviť. Podišiel som ku skrini s presklenými dverami, za ktorými som mal plno právnických kníh a listoval som v nich. Horúčkovito som hľadal podklady, o ktoré som chcel oprieť svoje rozhodnutie. Jediné svojho druhu v mojej sudcovskej kariére.

„Páni, vzhľadom na môj posledný deň vo funkcii predsedu senátu a vôbec sudcu Najvyššieho súdu, vás chcem poprosiť o podporu môjho rozhodnutia vo veci, ktorú dnes pojednávame," oslovil som členov senátu po tom, čo prišli do mojej kancelárie.
„Viem, že je dostatok dôkazov, aby sme potvrdili rozsudok súdu prvého stupňa, avšak ja som našiel oporu pre podmienečné odsúdenie obžalovaného v judikatúre tak Najvyššieho súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Chcem vyniesť taký rozsudok pre toho muža, aby mohol zostať doma," predniesol som s vážnou tvárou v očakávaní reakcie mojich kolegov.
Videl som na nich obrovské prekvapenie. Nechápali, čo mohlo práve mňa prinútiť k takémuto činu. Nemal som chuť vysvetľovať im, že sa blížia Vianoce a žena, ktorá písala svojmu mužovi záverečnú reč, si zaslúžila nevšedný darček.

Hneď na druhý deň ráno som rýchlikom odcestoval na svoju chalupu. Kúpil som ju asi pred pätnástimi rokmi, maličkú drevenicu na konci dedinky učupenej pod majestátnym kopcom medzi horami. Kým som prišiel do toho malebného kraja musel som dvakrát prestupovať. Raz z rýchlika do miestnej lokálky a potom z vláčika motoráčika do autobusu. Celá cesta trvala snáď päť hodín, ale stálo to za to. Krajšie miesto na oddych a načerpanie nových síl som si nedokázal predstaviť.

Hľadač šťastia

A tak aj vtedy som sedel vo vyhriatom kupé rýchlika smerujúceho z hlavného mesta do metropoly na severe republiky, sledujúc ubiehajúcu krajinu za oknom a tešiac sa na nasledujúcich niekoľko dní, ktoré som mohol stráviť v tomto, neviem prečo, ľuďmi nazývanom bohom zabudnutom kraji. Ja som však vedel, že boh na tento nádherný kút zeme nezabudol, práve naopak, dal mu svojské čaro v podobe panenskej prírody, výborných ľudí tam bývajúcich, a božského pokoja.
V rukách som držal Justičnú revue, ktorú som si vzal na čítanie po ceste. Ak už musím niečo čítať, potom jedine literatúru z právnického prostredia a John Grisham to nemusí byť. Sotva som sa začítal do analýzy rozsudku jedného môjho kolegu z Najvyššieho súdu, v ktorej ho akýsi advokát podrobil tvrdej kritike, s veľkým hrmotom sa na kupé otvorili dvere a vošla...
Keby vošla...ona vletela!
Vezuv, keby sa znova prebudil zo svojho spánku a začal chrliť lávu na svet, by nenarobil taký hukot, ako tá žena. S obrovskou taškou sa ledva prepchala cez úzke dvere, fučiac, dychčiac tú tašku pustila na podlahu, svoj pohľad striedavo upierala na police a na tašku, aby si vzápätí obe ruky dala v bok a zízala na mňa. Tajfún ukrývajúci sa v jej tele naberal silu na ďalší útok, ale to som nemohol tušiť.
„Pán asi nie je gentleman, že?!" spustila sťa taká fúria. Keby to povedala o oktávu nižšie, mohol by som posúdiť hlas tej ženy ako celkom príjemný a melodický, ale takto?
Poobzeral som sa okolo seba. Okrem mňa nikto iný v kupé nebol, takže tie slová adresovala mne. Na čo narážala som netušil.
Pre istotu som ju pozdravil: „Dobrý deň."
„Aha! Pán vie rozprávať? Dobrý deň...to je všetko?"
Neodpovedal som. Videl som na nej značné rozrušenie a nervozitu. Nemal som záujem zvyšovať už aj tak dosť vysoké napätie.
Žena sa medzitým vyzliekla z čiernobieleho kožucha siahajúcemu nad kolená a z hlavy si sňala čierny klobúk. Bez nejakého väčšieho záujmu som si ju obzrel. Na svoj vek nevyzerala najhoršie, odhadoval som ju na štyridsať, štyridsaťpäť rokov. Bola pomerne štíhla, nevysoká. Pekná tvár s nevýraznými vráskami okolo očí, no najkrajšie na nej boli jej ruky. Dlhé štíhle prsty a krásne upravené nechty. Priznám sa, na ženách ma vždy najviac priťahovali ruky. Na sebe mala tmavomodré džínsy, biely sveter a okolo krku uviazanú modrobielu šatku. Všetko na nej dokonale ladilo, tá dáma mala vkus, musel som uznať.
„Stále nič?! Zrejme vám cudzí jazyk robí problém, keď nechápete význam slova gentleman. Skúsim iné. Čo tak gavalier?" to už sedela oproti mne s nohami pohodlne prehodenými cez seba, objímajúc si kolená rukami. Všimol som si, že taška, ktorú doteperila, stála stále na tom istom mieste.
„Madam, kategoricky sa ohradzujem...," pokúsil som sa namietať spôsob, akým sa so mnou rozprávala, ale nedovolila mi pokračovať.
„No nie! Tak pán sa ohradzuje! Čím? Pletivom? Betónovým múrom?" Z jej hlasu som cítil výsmech.
Nebudem si ju všímať, povedal som si. Otvoril som časopis a pohrúžil som sa do rozčítaného príspevku.
„Dopovedzte, ak máte gule," nedala mi pokoj a rýpala ďalej, „Voči čomu ste sa chceli ohradiť?"
S veľkou nevôľou som zavrel Justičnú revue, nechajúc ukazovák vo vnútri ako záložku.
„Drahá pani, vaše správanie je nemiestne. Nie som si vedomý, žeby som nejakým spôsobom porušil kódex slušnosti. Viem, ako sa má muž správať k dáme. Mám v sebe zakorenenú prirodzenú inteligenciu a ostatné ma naučil život. Ak ma pamäť neklame, vy ste vstúpili do tejto mini miestnosti, v ktorej som ja dávno sedel, a teda vašou povinnosťou bolo pozdraviť ma, hoci ste žena a ja muž."
Vyvalila na mňa svoje krásne mačacie oči. Až teraz som si všimol ich farbu a hĺbku. Tie oči priťahovali ako magnet. Musel som odvrátiť tvár, aby mi nimi nepočarovala.
„Veď práve. Ja som slabá žena a vy...silný muž. To ma necháte naťahovať sa s tou taškou? Nevidíte, že ju nevládzem zdvihnúť a vyložiť na policu?"
Konečne prezradila dôvod svojho rozhorčenia. Bez slova som sa zdvihol a bez väčšej námahy som vyložil veľkú cestovnú kabelu na miesto určenia.
„Hm?" ukázal som na ňu rukou. „Stačilo povedať. Dá sa to aj bez zbytočného podráždenia. Nemému decku ani vlastná mater nerozumie."
Mlčala. Ak som si myslel, že je to znak zmierenia a akéhosi uvedomenia svojho pochybenia, veľmi som sa mýlil. Pokoj zbraniam dala iba chvíľku.
„Dobre, Vyhrávate jedna nula. Ste spokojný?"
Záporne som pokrútil hlavou. Tá žena bola beznádejný prípad.
„Volám sa Stela," z ničoho nič mi podala ruku, „keď už tu musíme spolu ,bývať ҆, nech nie sme cudzí."
„Adam," nepatrilo sa odmietnuť predstaviť sa, keď to sama urobila, „máte zvláštne meno. Netradičné."
„Áno. Moji rodičia boli v tomto expertmi, vyberať svojim deťom mená nie celkom bežné."
Na niekoľko zastávok zavládlo vo vlaku ticho, len klepot kolies po koľajniciach sa ozýval doďaleka. Stela sa tvárila, že spí a ja som čítal.
„Kam cestujete?" ozvala sa spod kožucha, ktorým mala zakrytú tvár.
„Do...," vyslovil som názov mestečka, kde som mal prestupovať.
„Tak to ja idem ešte o niečo ďalej," zdvorilostná konverzácia ju očividne nebavila.
„Čo čítate?" mlčanie jej nevyhovovalo ani tak.
Ukázal som na názov časopisu.
„Justičná revue?" prečítala nahlas a neodpustila si sarkastickú otázku, „To je čo?"
„Informácie a zaujímavosti pre ľudí s právnickým vzdelaním," odpovedal som a vzápätí som doplnil, „a pre všetkých, čo sa zaujímajú o právo a zákony."
„Vy ste právnik? Preto vyzeráte tak suchársky. Dôležito. Ja som právnik, kto je viac?" opäť sa dostávala na koňa a obúvala sa do mňa.
„Hm, právnik. Nie je to úplne presné pomenovanie pre povolanie, ktoré som vykonával, ak pod tým pojmom myslíme obaja to isté," tušil som, že naráža na prácu advokáta, či obhajcu.
„Asi nie. Nepoznám žiadneho, ktorý by sa trepal vlakom. Taký právnik má peňazí viac ako dosť, ten nevie, čo je to čakať na vlak alebo na autobus. No, notár tiež asi nebudete a exekútor už vôbec nie. To sú veľkí páni na takýto spôsob cestovania."
Zamyslela sa, akoby si v hlave premietala všetky povolania súvisiace s právnickým vzdelaním.
„Ste...sudca?" opatrne skúmala pôdu pod nohami. Slovo sudca vyslovila s akousi úctou, pre ňu nezvyklou.
„Už nie. Včera som mal posledné pojednávanie. Oddnes som vo výslužbe, na dôchodku."
„Vy ste súdili ľudí? Posielali ste ich do basy?"
„Ak spáchali niečo zlé, išli tam."
„To hovoríte len tak. Akoby ste si kupovali kilo cukru. Z vašich slov ide chlad."
„Prečo?"
„Počúvate sa? Ak spravili niečo zlé..." napodobňovala ma.
„Stela, zákony platia pre každého rovnako. Kde by sa táto spoločnosť ocitla, keby sme ich nedodržiavali? Vládla by anarchia, neporiadok, chaos," pokojne som jej vysvetľoval svoj postoj.
„Ja žasnem. Rozprávam sa s Bohom? So svätcom?"
„Svätec? V žiadnom prípade nie. Len si ctím zákon, to je všetko."
„Ako dlho ste robili túto, fuj, prácu?!"
„Tridsať rokov."
„Páni, to ste museli zaplniť nejednu basu."
„Hm..." kývol som plecom.
„Adam, vy ste nikdy neurobili chybu? Nikdy ste neposlali za mreže niekoho, kto si to nezaslúžil?"
„Keď sa tak spätne pozerám asi nie. Nikdy."
„Ach, aký ste sebaistý. Normálne vám závidím váš pokoj. Ja by som túto prácu nedokázala robiť," pohoršovala sa.
„Vy nie, ale niekto ju robiť musí."
„Sudca Dred," vyhŕklo z nej z ničoho nič.
„Kto? Sudca aký?" nedopovedal som a ona sa začala smiať.
„Dred," smiala sa až jej slzy vyhŕkli z očí.
„Nepoznám. Mal by som?"
„Vy neviete kto je sudca Dred? To je postava z filmu. Sylvester Stallone," snažila sa mi napovedať.
„Nepoznám ani pána s takým menom..."
„Človeče, že vy nemáte ani televízor, a podľa oblečenia predpokladám, že ani žiadnu rodinu," zaťala do živého.
„Máte pravdu," smutne som zareagoval, „nič z toho, čo ste spomínali, nemám."
Emu s maličkým som nespomenul. Nechcel som, aby sa Stela vŕtala v mojom súkromí. Ema si to nezaslúžila. Svoju dávnu minulosť som mal vyriešenú a nikomu som nedovolil nahliadať pod prikrývku, ktorou bola zakrytá.
„Človeče, stavím sa s vami o čokoľvek, že vy ani neviete, ako vonia žena tam dole..." pritvrdila.
Znechutene som sa na ňu pozrel.
„Adam, viete vy vôbec niečo viac o ľuďoch, ako to, že sú schopní páchať zlo? Viete vy vôbec, že ľudia prežívajú nejaké city? Sú to živé bytosti, plné emócií, nie stroje na paragrafy. Každý z nás môže niekedy zlyhať."
Nerozumel som kam mieri, no jej výčitky ma zraňovali. Musel som sa nejako brániť.
„Stela, máte pravdu, každý môže zakopnúť, ale nie tak, aby ublížil spoločnosti, iným. Poznám ľudí a viem, čoho sú schopní. Videl som zlodejov, lupičov, vrahov, dílerov drog, obchodníkov s bielym mäsom, tyranov. Dosť na to, aby som si vedel urobiť obraz o tom, akí sú k iným zlí.
Na nás ľuďoch je najzvláštnejšie a zároveň najhoršie, že človek dokáže urobiť niečo, čo žiadny iný živý tvor nerobí. Ubližujeme jeden druhému, bezdôvodne. Namiesto toho, aby sme sa milovali, robíme si zle.
V každom z nás je ukryté divoké zviera, démon. Je len na nás, či toho svojho démona vypustíme von a dovolíme mu napáchať škody nedozerného dosahu. Ja som mal za úlohu ľuďom, ktorí toho svojho nezvládli, zabrániť pokračovať v zle, ktoré okolo seba šírili."
Náš rozhovor naberal veľmi zlý smer. Obaja sme mali svojím spôsobom pravdu, ale ani jeden nechcel pristúpiť na kompromis.
Našťastie som v našej debate nemusel pokračovať. Vlak vošiel do mojej prestupnej stanice a ja som sa so Stelou rozlúčil.

Klbko zmijí

Ak som si myslel, že Steliným odchodom sa moja nočná mora s touto ženou skončí, veľmi som sa mýlil. Jej slová mi vŕtali v hlave nekonečné dni, týždne, mesiace. Pobyt na chalupe už nebol taký bezstarostný a oddychový, premýšľanie ma unavovalo. Naozaj som taký bezcitný chudák? Rozhodol som sa. Žiadna chalupa v horách mi na moje otázky odpoveď nedá. Musím ísť medzi ľudí, tam je skutočný život. A tak som sa po štrnástich mesiacoch od môjho stretnutia so Stelou, so ženou, ktorá mi doslova rozhádzala pokoj v duši, vydal na dráhu pútnika. Cestoval som po celej krajine, po jej rôznych zákutiach, dedinkách, mestečkách, mestách, všímal som si ľudí, ako sa k sebe správajú, rozprával som sa s nimi, ale stále mi akoby chýbali nejaké kamienky do mozaiky, aby som úplne pochopil zmysel života. Presne po dvoch rokoch od môjho odchodu do dôchodku, som sa ocitol tu, v mestečku na severe, kde zima bola dlhšia ako leto, kde boli ľudia drsní ale úprimní.
Pôvodne som mal v pláne stráviť tu len dva, tri dni a odcestovať na chalupu, kde som chcel prežiť Vianoce, ale akási vnútorná sila ma prinútila zostať. Rovnako ako pred časom Stela, teraz to bol neznámy Ivan, kto zamestnával moju myseľ.

Celý deň som sa len tak motal po meste, plietol som sa ľuďom pod nohy, aby moje kroky tá istá vnútorná sila večer pred piatou zaviedla do tej istej krčmičky na predmestí, kde som bol včera. Rituál s dvomi mätovými čajmi sa opakoval s presnosťou na sekundu. Ivan si na tom dal sakramentsky záležať. Jediná zmena oproti predchádzajúcemu dňu bola v tom, že som sa zdvihol zo stoličky hneď po jeho odchode. Neviem, čo som tým sledoval, no s odstupom niekoľkých desiatok krokov som išiel za ním. Žeby akási choroba z povolania? Myslím, že nie. Niečo mi na tom mužovi nesedelo a jednoducho som chcel zistiť, čo.
Kráčal svižne, mal som čo robiť, aby som ho nestratil z dohľadu. Predsa len, podľa môjho odhadu dvadsaťročný rozdiel a moja chabá kondícia spôsobená večným vysedávaním za písacím stolom, boli výhodou pre neho. Na moje veľké prekvapenie kráčal von z mesta. Minul poslednú budovu, akúsi opustenú pílu, popri nej zatočil doprava, ešte niekoľko metrov a vošiel do polozrúcaného domu. Zostal som stáť v tieni stromov, ktoré stáli pri píle a čakal som, čo sa bude diať. Mokrý sneh padal s čoraz väčšou intenzitou a premáčal ma skrz na skrz. Prsty na rukách mi skrehli, márne som si trel jednu ruku druhou, nepomáhalo to. Pokúšal som sa schovať si ich do vrecká vetrovky, žiadny záchvev tepla sa nekonal.
Počkám ešte desať minút, ak sa dovtedy nič nestane, vrátim sa do hotela, zariekol som sa.
Márna sláva. Namiesto desiatich minút ubehlo dvadsať a nič. Ivan nevychádzal. Práve naopak. Nedalo mi a odvážil som sa potichu vojsť do dvora domu. Pôsobil na mňa hrôzostrašne. Ako v nejakom duchárskom horore. Všade tma, len svetlo po ceste prechádzajúceho auta sa hralo s tieňmi zrúcaniny. Horko ťažko som prispôsobil svoj zrak temnote, ktorá tam panovala, keď za jediným zaskleným oknom začalo sliepňať akési svetielko. Sviečka. Do ticha zaznel akýsi buchot, akoby niekto rúbal drevo. Vzápätí som videl Ivana, ako otvára dvierka na malej piecke, kladie do nej pokrčený papier, naň niekoľko triesok a škrtnutím zápalky zapálil oheň. Pri tom pohľade celým mojim telom prebehlo akési zvláštne teplo, zrazu mi nebola zima. Muž za oknom odniekiaľ priniesol akúsi plechovú vaničku, dotlčenú, miestami kvitnúcu hrdzou, položil ju na stoličku a nalial do nej z bieleho smaltového vedra vodu. Zhodil zo seba kabát, košeľu a tričko, čo mal pod ňou a takto do pol pása nahý sa začal umývať.
Stačilo mi. Sklamane som sa otočil a otrávene som kráčal preč. Neviem, čo som od tohto môjho počinu očakával, čo som chcel zistiť o chlapovi, ktorý si kupoval dva mätové čaje. Dozvedel som sa akurát skutočnosť, že je to obyčajný bezdomovec. Človek, ktorý sa ktovie prečo ocitol na samom okraji spoločnosti, alebo aj za ním. Striasol som sa pri predstave, v akom prostredí žil. Úprimne, hnusil sa mi. Vlastne, cítil som averziu voči každému, kto žil na ulici.
Po niekoľkých metroch som sa dostal na hlavnú cestu. Sklonil som hlavu, aby mi sneh nešibal do tváre, pozrel som sa smerom k mestu. Čakala ma statočná púť do jeho centra. Ťažko som si vzdychol a skúsil som rozhýbať stuhnuté údy. Ako tak sa mi to podarilo. Podchvíľou ma minulo auto, našpliechalo mi mokrý sneh na nohy a mne nezostávalo nič iné len si v duchu zanadávať. Na bezohľadného vodiča, na Ivana, aj na seba.
V tejto časti mesta sa môže v snehovej pľušti motať len taký hlupák ako som ja, pomyslel som si.
Namiesto toho, aby som sedel v teple svojej chalúpky a písal memoáre zo súdnej siene, túlam sa po cestách necestách a hľadám ani sám neviem čo.
Stratený čas? Niečo, čo je v ľuďoch a ja to nemám? To ma tak ohlúpila tá „pomätená" ženská vo vlaku?

 

Koniec druhej časti.

 

Ak sa vám druhá kapitola Hľadača šťastia páčila, dajte nám svoj lajk na sociálnych sieťach, napr. na Facebook. Ďakujeme. A napíšte nám svoj názor, pomôže nám to pri písaní ďalších častí.

 

Diskusia

(3 komentáre)

Hľadač šťastia Ria FILOVÁ 28.9.2020 22:38:30
Hľadač šťastia Jiřina Mokrohajská 27.9.2020 13:53:49
stratená v čase natália vesma 27.9.2020 10:58:37

Prihlásenie

Tieto internetové stránky používajú súbory cookies. Bližšie informácie o použitých súboroch cookies a ako je možné zabrániť ich používaniu nájdete na stránke s informáciami o ochrane osobných údajov.