Hľadač šťastia - III. kapitola

Pridané: 4.10.2020 08:30:00 Počet zobrazení: 94

04 Október 2020

O čom je Hľadač šťastia? Predsa o šťastí. O ľuďoch, o vzťahoch medzi nimi. Chvíľami veselý, chvíľami smutný príbeh, presne taký aký je život. Adam Adam je sudca na dôchodku, muž, ktorý má rovnaké meno aj priezvisko, s čím má po celý svoj život veľké problémy. Stačí jedna cesta vlakom a náhodné stretnutie so Stelou a celý jeho život sa zmení. Na to, aby zistil, v čom tkvie ľudské šťastie má však len dva roky.

Hľadač šťastia - III. kapitola

15. december


Som konzervatívny človek, ktorému moderná technika hovorí veľmi málo. Nie sme veľkí kamaráti. Počítač mi slúžil v kancelárii skôr ako dekorácia, v najhoršom prípade, keď nebola poruke sekretárka, na zaznamenávanie textu, aj to som mal problémy s jeho úpravami a ukladaním do pamäte. A keď sa mi to všetko akýmsi zázrakom podarilo, za žiadneho svätého som si nevedel spomenúť, kde mám uložený text hľadať. Keď ma už počítač statočne nahneval, vytiahol som zo skrine staručký písací stroj Consul, kde sa všetko robilo mechanicky a ku ktorému neodmysliteľne patril zvuk zvončeka pri prechode na nový riadok. Cililing. Nádherný zvuk. Dva biele kancelárske papiere s čiernym kopírovacím papierom uprostred a bol som vo svojom živle.
Poslať niekomu elektronickú poštu? To akoby ste odo mňa chceli, aby som robil stopára v galaxii. Nikdy som nikomu neblahoželal k nejakému sviatku prostredníctvom virtuálneho sveta internetu. Pripadalo mi to nesmierne neosobné. Ani ja som nemal rád blahoželania do mailovej schránky. Všetci moji blízki, či priatelia to o mne vedeli a vždy mi posielali pohľadnice. Nech boli kdekoľvek vo svete, malá kartička s obrázkom s rukou napísanou adresou na rube merala cestu ku mne. A ja som sa im tešil ako malý chlapec. K Vianociam som ich posielal hromadu a ešte väčšiu som dostával.

Aj v to ráno som sa po raňajkách zastavil na recepcii hotela kúpiť si pohľadnice s motívom tohto mesta, aby som ich prostredníctvom pošty poslal ľuďom, na ktorých mi záležalo. Milá dievčina za pultom mi porozkladala na drevenú dosku snáď dvadsať rôznych obrázkov.
„Môžem ich tu vypísať a poslať?" opýtal som sa jej.
„Môžete, len vám nezaručím, že ich druhá strana dostane včas. Dnes sme už s poštou boli, je piatok, najbližšie ju budeme odnášať v pondelok. A nie je isté, že sa práve na tie vaše pozdravy nezabudne. Viete ako to chodí. Zhon, stres a vaši blízki budú smutní, lebo od vás nič nedostanú. Teda dostanú, ale po sviatkoch. Ak vám môžem poradiť, asi päť minút chôdze odtiaľto je budova Slovenskej pošty, istota je istota," švitorila rýchlosťou ultrazvuku, až som mal problém zachytiť všetko, čo mi rozprávala. Ale neodpustíte mladej žene, keď sa na vás usmieva nádherným anjelským úsmevom?
„Dobre, ale ja sa musím vysťahovať z hotela, dnes chcem odísť," oznamoval som jej. „Dokedy musím opustiť izbu?"
„Do dvanástej máte čas. V pohode stíhate," opäť ten milý úsmev. „A možno si to rozmyslíte a zostanete ešte jednu noc. Určite ste ešte všetko v našom meste nevideli."
„Čo som chcel, som absolvoval, je čas pohnúť sa ďalej," filozoficky som podotkol.
Avšak jej radu som si vzal k srdcu a poslúchol som ju. Vypísal som hádam pätnásť pohľadníc, bratrancom, sesterniciam, kolegom, kolegyniam, sekretárke a čo ja viem komu ešte. Krasopisne som ukladal písmenko ku písmenku, tak ako každý rok. Poprosil som dievčinu o väčšiu obálku, pohľadnice som vložil do nej, opýtal som sa pre istotu, ktorým smerom sa mám vybrať a plný odhodlania som vykročil do mrazivého dňa. Snehová metelica z minulých dní sa stratila, namiesto nej sa do líc opieralo zubaté slniečko, ktoré síce žiarilo, no nehrialo. Sneh pod nohami krásne vržďal nenapodobiteľným zvukom. Zovšadiaľ zneli vianočné pesničky, v oknách výkladov sa skveli ozdoby najmä v červenej, modrej, zlatej a striebornej farbe, neklamné to znaky, že čas najkrajších sviatkov roka sa nezadržateľne blížil. Nabudený atmosférou som si poriadne zapol vetrovku, plstený klobúčik stiahol hlboko do čela a rezkým krokom som sa vydal v ústrety domu pomaľovaného typicky žltomodro s nápisom Pošta na jeho priečelí.
No, zbohom, povedal som si, keď som zbadal nekonečný rad pred každým okienkom. Všetci títo ľudia sú ako ja? Hm. Hádam to do obedu stihnem.
Nezostávalo mi nič iné, len sa pekne postaviť do niektorého radu a trpezlivo si vystáť svoj čas.
Si dôchodca, nemáš sa kam ponáhľať, nekončil som rozhovor so sebou samým.
Zložil som si klobúk z hlavy, rozopol vetrovku a pomaly prestupoval z nohy na nohu. Popritom som si obzeral tváre ľudí stojacich predo mnou. Vtedy som si ho všimol.
Hustá brada, strapaté vlasy, nesmelý pohľad zaborený do zeme. Ten istý šedý ošúchaný kabát a kožené filcované čižmy. Pôsobil zmätene. Mal som pocit akoby sa v tomto prostredí necítil dobre, akoby v ňom veľa ľudí vyvolávalo strach, úzkosť. Neustále sa díval na špičky svojich čižiem, ani raz nezdvihol zrak. V pravej ruke žmolil čiapku, šiltovku a v ľavej držal obálku. List. Bielu obálku formátu A6 v akých sa väčšinou posiela úradná pošta. Upútala ma. Ani nie tak obálka, ale spôsob akým sa jej dotýkal. Rovnakým spôsobom, ako šálky s čajom. S akousi posvätnou úctou. Muž z krčmy. Ivan.
Ktovie komu a čo posiela, zamyslel som sa v duchu.
Rad sa len pomaly posúval k okienku, podchvíľou som sa pozrel na hodinky na ruke. Čas sa nezadržateľne blížil k poludniu, ak som dobre počítal, stál som tam už dobrú hodinu a ešte ďalšiu zrejme vystojím, odhadoval som. V tej chvíli som sa tak trochu hneval na švitoriacu dievčinu z hotela, že mi navrhla takýto spôsob trávenia časti môjho dôchodku.

Vraj nič, čo sa v našom živote udeje, nie je len tak, povedal ktosi múdry. Hoci hneď nezistíme, k čomu nám to, čo sme práve prežili alebo koho sme práve stretli, bude, nie je to zbytočné.
Môj odhad bol skoro na chlp presný. Takmer po hodine sa najskôr dostal k okienku Ivan. S chvejúcou sa rukou posunul list žene na druhej strane a z vrecka vylovil niekoľko medených mincí. Pomaličky ich začal počítať.
„Prosím vás, môžete mi povedať, kedy bude list doručený?" opýtal sa.
Ku podivu, jeho prejav bol kultivovaný, na bezdomovca hádam až príliš. Slušný, úctivý, bez nejakého afektu, či pátosu v hlase.
„Ak vám môžem poradiť, pošlite ho radšej prvou triedou. V tom prípade ho bude mať už v pondelok. Inak vám neviem zaručiť, že ho dostane včas. Viete, idú Vianoce, sme preťažení, každý si nechal zásielky na poslednú chvíľu," ospravedlňujúco sa usmiala.
Muž chápavo kýval hlavou.
„Koľko stojí prvá trieda?"
„Deväťdesiat centov," znela odpoveď.
Znova siahol do vrecka.
„Nebudem mať toľko," smutne poznamenal. „Pošlem to obyčajne, snáď budem mať šťastie." Zdalo sa mi, akoby sa mu v oku zaleskla slza.
Skôr, než som stihol čokoľvek urobiť, žena mu cez okienko vracala mince, ktoré jej podal pred chvíľkou: „Nechajte tak. Ja viem, komu ten list ide, ja ho zaplatím. Aj ja mám deti. Viem akú majú radosť, keď niečo dostanú."
„Ale..." muž zahanbene sklopil oči, „nemusíte. Mám nejaké peniaze, ale tie som vyhradil na nákup. Sú dve veci, ktoré vždy musím urobiť a na ktoré musím našetriť. Poslať list a ísť kúpiť mlieko, maslo, rožky, chlieb. Pôjdem po obchodoch pozbierať nejaké kartóny, tých pár centov zarobím."
„Chápem. Napriek tomu, dovoľte mi pomôcť vám. Peniažky sa vám zídu. Každý cent." Žena sa otočila chrbtom, aby ľudia nevideli v jej tvári dojatie. Muž sa jej úklonom poďakoval a ako nejaký ruský mužík z rozprávky o Mrázikovi, zhrbený vyšiel z Pošty.
„Prosím vás, kto bol ten pán?" nedalo mi neopýtať sa, keď som sa dostal k okienku.
Zaujímavé, že sa mi dostala podobná odpoveď ako od krčmára.
„Ten s tým listom? Chudák. Život si s ním zahral nepeknú hru. Každý týždeň posiela list," viac som sa nedozvedel.

Spokojný so splnenou úlohou som sa ocitol vonku z budovy. Oproti, ako naschvál, stála predajňa potravín. Mám jeden veľký zlozvyk. Vždy, keď ma niečo rozruší, musím si dať čokoládu. Niekto to rieši cigaretou, alebo pohárikom ostrého, ja najlepšie horkou čokoládou. Nepremýšľal som, ako býk za červeným súknom som prešiel na druhú stranu ulice a už som sa hnal pomedzi police k miestu, kde som cítil, že musia byť. Boli. Nielen čokolády. Pri regáli s chlebom a pečivom držal v ruke papierové vrecko a pomalými pohybmi druhou rukou, na ktorej mal navlečenú tenučkú igelitovú rukavicu, kládol doň rožky. Žasol som. Ten muž ma prekvapil druhý krát. Práve u bezdomovca by som čakal najmenej, že bude dodržiavať hygienické nariadenia. Začal som si ho viac všímať. Po rožkoch pristúpil k chlebom, najskôr si ich poobzeral, no do rúk vzal len jeden. Potom ešte maslo a mlieko. Presne ako povedal žene na pošte. Zaplatil, nákup vložil do igelitovej tašky a tou istou stareckou chôdzou opustil obchod. Rýchlo som sa pohol za ním. Ani som si neuvedomil, že som si nekúpil žiadnu čokoládu a čo bolo horšie, neuvedomil som si ani plynúci čas.
Ako tieň som sa vybral za ním. Občas som sa zastavil, akože si obzerám okolie, budovy a tak. Nenápadný ako päťkoruna, keď ide do banky, hovorieval môj otec. Ivana nič nezaujímalo. Išiel si svojím tempom, hlava sklonená k zemi, v ruke igelitka s nákupom. Na moje veľké prekvapenie, nešiel domov, jeho kroky viedli na úplne opačný kút mesta, do štvrte s rodinnými domami. Nekráčal dlho, snáď pätnásť minút. Zastal, chvíľku opatrne nazeral do dvora, potom do okien domu. Keď sa uistil, že je všade pokoj, opatrne, ako nejaký zlodej, otvoril bráničku a potichu vkĺzol za ňu. Nechápal som ho a už som bol v stave zbuntošiť pol ulice. Čo ak je to nejaký zločinec a ide urobiť niečo veľmi zlé? Choroba z povolania sa vo mne naplno ozvala. Našťastie, nestihol som nič urobiť. Muž prešiel tých niekoľko metrov od brány k vchodovým dverám domu nečujne ako mačka. Na dvere neklopal, nepokúsil sa ich otvoriť, zvonček pri nich nestlačil. Zručnými pohybmi vzal igelitovú tašku a na môj veľký úžas ju zavesil na kľučku. Zdalo sa mi, akoby ju pohladil a rovnako potichu, ako prišiel, odišiel. Ja som ešte dlho v nemom úžase stál neďaleko, nechápajúc čoho som bol svedkom. Avšak všimol som si niečo, čo Ivan zrejme nie. Za jedným z okien na poschodí sa pohla záclona. Niekto za ňou stál a pozoroval odchádzajúceho muža.
S vedomím, že ničomu nerozumiem, som si ťažko vzdychol, zvesil ruky pozdĺž tela a zamyslený som sa vracal do hotela.

„Pán doktor! Kde ste?!" so zúfalým výrazom v tvári sa na mňa vyrútila dievčina spoza pultu na recepcii hotela. „Už sme sa o vás báli."
„O mňa? Prečo?"
„Predsa do dvanástej ste mali uvoľniť izbu. Odišli ste pred deviatou na poštu, ktorá je odtiaľto päť minút chôdze. Vysvetlila som vám, kadiaľ treba ísť. Je jedna preč!"
„Aha. Prepáčte, ten čas. Utiekol ako voda. Bol som na tej pošte, ako ste mi radili a potom som sa ešte trochu prechádzal a úplne mi vyprchalo z hlavy, ako rýchlo dokáže plynúť," ospravedlňoval som svoju nedisciplinovanosť.
„Tak mi teda predĺžte pobyt ešte o jednu noc, keď som vám už spôsobil také ťažkosti," snažil som sa nájsť riešenie.
„Nemôžem. Sme plní až do prasknutia. Pred hodinou prišiel plný autobus turistov z Čiech. Vašu izbu som rezervovala inému záujemcovi. Ráno ste mi predsa hovorili, že naisto odchádzate."
„Škoda. Na druhej strane, potom nie je žiadny problém. Pôjdem si vziať veci. Pripravte mi účet, prosím. Snáď mi teraz niekedy pôjde vlak, ešte nie je tak neskoro," usmial som sa na ňu.
„Ak chcete, kým sa zbalíte, pozriem vám nejaký v cestovnom poriadku," ponúkla sa mi.

Išiel. O dve hodiny. Nemal som chuť čakať naň v nehostinnej čakárni na železničnej stanici, tak som sa posadil do kresla na recepcii, vytiahol som si z tašky, ako inak, Justičnú revue a začítal sa do nej.
„Aaaale nie! Koho to tu vidím?" ten hlas by som spoznal, hoci po sto rokoch. Márne som dúfal, že ho už nikdy nebudem počuť. Tváril som sa, že som pohrúžený do čítania a nič iné ma nezaujíma.
„Dredík, ste to vy? Čo robíte v tomto meste, v tomto hoteli?" nedala sa. Presne ako v tom vlaku. S obrovskou nechuťou som zdvihol hlavu. Stála nado mnou ako grécka bohyňa lovu Artemis. Len v tomto živote sa volala Stela.
„Nebudete mi veriť, ale práve teraz tu čakám na vlak," riekol som vážne.
Asi to nebolo príliš vážne, pretože sa z ničoho nič začala smiať tým svojím nákazlivým smiechom, ktorý rozozvučal celú halu ako zvončeky na vianočných saniach.
„Nepomýlili ste si budovu? Tadiaľto skutočne vlaky nechodia," vybrala si z vrecka nohavíc papierovú vreckovku a jemne si ňou utrela oči.
„Možno sa vám zdám v mnohých veciach zaostalý a hlúpy, niekto, kto sa celý život hrabe len v zákonoch odtrhnutý od reálneho života, ale niekedy môže zdanie klamať. Sú veci z praktického života, ktoré dokážem vnímať a riadiť sa nimi. Okrem toho dokážem celkom dobre analyzovať situácie a vyhodnocovať dôkazy k jednotlivým skutočnostiam tak, aby som vedel z nich vyvodiť správne závery potrebné pre rozhodnutie. Všimol som si, že k tomuto hotelu nevedú žiadne koľajnice a teda tu by som na svoj vlak nemohol nastúpiť. Ani odchody a príchody spojov z rôznych kútov republiky nikto nehlási. Lenže prostredie je tu omnoho príjemnejšie a kultúrnejšie ako na železničnej stanici a keďže som strávil pod touto strechou niekoľko dní, predpokladal som, že nebude nikomu prekážať, ak tu ešte niekoľko minút zostanem. Vidím, mýlil som sa," neodpustil som si mierny sarkazmus.
S doširoka otvorenými očami sledovala môj výklad. Vyzerala zaskočená a zároveň veľmi pobavená. Ak som mal v úmysle vyviesť ju z miery, nepodarilo sa mi to.
„Viete, že nie ste až taký mrzutý človek? Ste celkom vtipný, hoci váš prednes je strašný," trhalo jej kútikmi úst, no tentoraz nedala priestor svojmu smiechu. Otočila sa na podpätku a odchádzala. Po niekoľkých krokoch zastala a vrátila sa.
„Myslím si, že vtedy vo vlaku sme začali zo zlého konca. Budem drzá, ak sa vás opýtam, či vás doma niekto čaká?"
„Neviem, čo sledujete svojou otázkou, no odpoviem vám, pretože ma tak vychovali. Moja odpoveď znie, nie, nikto taký nie je."
„Takže sa neponáhľate."
„Opäť vám odpoviem záporne. Nie. Som dôchodca, pán svojho času. Doteraz ma ovládal on, teraz nad ním vládnem ja."
„Fajn, tak odložte svoju cestu o jeden deň a prijmite moje ospravedlnenie spojené s ľahkou večerou."
Zaskočila ma. Čakal som všetko možné, ale pozvanie na večeru som v svojej ponuke nenašiel.
„Hm. Prekvapujete ma. Lenže je tu problém. V tomto hoteli nemajú žiadnu voľnú izbu."
„Vážne? Skúsim ja. Bol by v tom čert, aby žene ako som ja, nevyhoveli," uškrnula sa.
„Majka, poďte sem, prosím," s týmto oslovením sa obrátila na dievča sediace na recepcii.
„Majka, fakt nemáme ani jednu izbu?"
„Nie, pani riaditeľka. Je víkend, vianočné trhy a k tomu klasika, českí turisti. Full house. Hotový blázinec."
Pani riaditeľka? Fúha. Stela teda nie je hocikto, blyslo mi hlavou.
„A čo VIP apartmán? Aj ten ste niekomu dali?"
„VIP? Ten ste zakázali obsadzovať. Len vo výnimočných prípadoch."
„Výborne. Takže tu máme výnimočný prípad. Ubytujte pána Adama na náš účet," nestíhal som sledovať prácu ráznej Stely.
„Prepáčte, Adam...alebo Dredík?" v očiach jej zaihrali figliarske ohníčky.
„Budem rád, ak na toho Dredíka zabudnete. Mne postačí Adam a raz."
„Dobre, Adam. Ani som sa vás neopýtala, či súhlasíte. Verím, že áno. Choďte, dievčatá vám ukážu váš apartmán, môžete u nás zostať, dokedy budete chcieť. Ste mojím hosťom. A o piatej sa tu môžeme stretnúť. Súhlas?"
„O piatej? Fajn. Hoci tým, že ste mi zabezpečili nocľah, ste mi spôsobili menšiu dilemu. Je niečo, lepšie povedané, niekto, kvôli komu som tu chcel zostať. Práve sedemnásta hodina je ten čas, keď..." zajakával som sa.
Zamyslela sa. Skutočne len na sekundu.
„Aha. Tak si choďte za ňou a keď budete voľný, zaklopte mi. Budem tu dlho do noci," videl som na nej, že sa urazila.
„Stela! Počkajte! Nie je to tak, ako si myslíte. Žiadna ona, on!"
„Dokonca? Pane Bože! Preto ste sám!"
„Čo tým myslíte?" nechápal som jej údiv.
„Ste gay?!"
„Samá voda. Dobre teda. Urobím výnimku. Dnešný večer venujem vám. Len mi musíte sľúbiť, že ma budete aspoň päť minút počúvať. Všetko vám vysvetlím." Ani neviem, ako som ju chytil za ruku. Zostala v pomykove. Na jej lícach sa usadila akási hanblivá červeň.
Ak je pravdou, že presnosť je výsada kráľov, potom Stela musela byť kráľovná. Niekoľko minút pred sedemnástou som sedel vo vestibule hotela. Neznášam chodiť na stretnutia, či schôdzky neskoro. Očakával som, že moja hostiteľka bude meškať. Ako veľmi som sa mýlil. Pozrel som sa na hodiny nad recepciou, veľká ručička sa nebezpečne blížila k dvanástke, malá trónila na päťke. Už už som sa chystal hodiť na tvár sklamaný výraz, keď sa otvorili dvere na kancelárii riaditeľky hotela. Stála v nich. Od úžasu som takmer onemel. Žiarila ako skutočná hviezda. Večerali sme v malom salóniku vedľa Stelinej kancelárie.
Povedal som jej všetko. O Eme a dieťati, ktoré sa nestihlo narodiť. O mojej hlave, ktorá mi chcela vypovedať službu a ktorá sa stala dôvodom, pre ktorý som musel nechať prácu. O ľuďoch, ktorých som vďaka nej začal hľadať a v nich to, čo som dovtedy o ľuďoch nevedel. O Ivanovi, bezdomovcovi, ktorého správanie sa mi zdá veľmi čudné a rozporuplné a ktorého už tretí deň sledujem a pozorujem. Povedal som jej o dvoch šálkach čaju, jednej nedotknutej. O liste, napísanom a odoslanom ktovie komu. O igelitovej taške s rožkami, maslom, mliekom a chlebom, zavesenej na kľučke dverí.
Ona, inokedy taká uvravená, neustále sa mrviaca, priam hyperaktívna, dominantná žena, len tíško sedela a počúvala. Keď som skončil, zdvihla hlavu a pozrela sa mi do očí.
„Čo s tým chcete robiť?"
„Neviem. Môj šiesty zmysel vycibrený rokmi práce sudcu mi však hovorí, že toho muža niečo ťaží. Niečo, čoho sa potrebuje zbaviť. Rád by som zistil, čo. Ako? Netuším."

 

Diskusia

(1 komentár)

hľadač šťastia/3 Natália 4.10.2020 22:27:27

Prihlásenie

Tieto internetové stránky používajú súbory cookies. Bližšie informácie o použitých súboroch cookies a ako je možné zabrániť ich používaniu nájdete na stránke s informáciami o ochrane osobných údajov.